Neoliberálny kapitalizmus zlyhal. Ako ďalej?

Globalizácia - čo nám tvrdia vs. realita

To, pred čím si celý svet dlhé roky zatváral oči, sa zrazu stáva dôležitou témou v médiách aj analýzach globálnych finančných inštitúcií: neoliberalizmus ako paradigma, dominujúca vo svetových ekonomicko-politických vzťahoch viac ako tri dekády, očividne naráža na svoje limity. Zrazu aj najrenomovanejším analytikom dochádza, čo bolo zástupom ľudí, v minulosti onálepkovaných za „antiglobalistov“, „ultraľavičiarov“ či večne nespokojných „antiestablišmentových“ rebelov, od počiatku jasné – na fyzicky konečnej planéte je „neobmedzený ekonomický rast“ jednoducho nonsens. Neoliberalizmus zlyhal v napĺňaní svojich pompéznych sľubov, veľkohubé reaganovsko-thatcherovské prehlásenia o „prekvapkávaní“ a „presakovaní“ obrovských ziskov miliardárov smerom dole k menej majetným triedam dnes už takmer nikto neberie vážne a jediné, čo táto doktrína v priebehu posledných troch desaťročí dosiahla, je hrozivé roztvorenie povestných nožníc medzi kapitalistickou triedou a zvyškom populácie. Fakt o zlyhaní neoliberálnej doktríny, pozostávajúcej z rozpočtových škrtov (povestného „uťahovania opaskov“), obmedzovania národných regulačných mechanizmov a zavádzania tzv. liberalizácie a flexiblizácie pracovných trhov, napokon pred troma týždňami neochotne uznal aj Medzinárodný menový fond (MMF): „Namiesto toho, aby podnecoval rast, (...) iba prehlboval nerovnosť. Táto nerovnosť sama osebe mohla rast zväzovať.“ Vládnych predstaviteľov dokonca (zrazu!!!) rozpačito nabádajú, aby „k otázkam redistribúcie pristupovali s otvorenejšou mysľou, ako doposiaľ.“

JUHOSLOVANSKÝ SOCIALIZMUS – ÚSPECHY A PÁDY (3. časť)

Návrat k trhu
 

Návrat k trhovému systému sa začal začiatkom 80. rokov s typickými dôsledkami ako nárast nerovnosti či inflácie. Najmä poľnohospodárstvo sa takmer v plnej miere vrátilo k súkromnému farmárčeniu – v roku 1984 vlastnili súkromníci až 83 percent obrábanej pôdy.1 Inflácia dosahovala závratných výšok. Zle hospodáriace firmy často prežívali iba vďaka odbúraným dlhom – občania či firmy, ktoré pobrali rôzne pôžičky, sa pod vplyvom akcelerujúcej inflácie často zbavili značnej časti dlžnej čiastky (úroky boli nastavené v čase podpisu zmlúv ako fixné, banky nerátali s rizikom budúcej inflácie). Firmy si často v snahe investovať požičiavali veľké sumy od bánk2, ktoré následne neboli schopné splácať. Často sa tiež snažili vyhnúť daňovým povinnostiam neuvádzaním plnej sumy zisku, navyše stúpal politický tlak na zníženie daňového zaťaženia a oslabenie prerozdeľovacej politiky. Životný štandard občanov klesol v rokoch 1982-1989 o závratných 40 percent (čím sa vrátil na hodnoty z polovice 60. rokov). V 80. rokoch navyše Juhoslávia prijala niekoľko pôžičiek od MMF, čím sa problém s dlhom iba prehlboval.

JUHOSLOVANSKÝ SOCIALIZMUS – ÚSPECHY A PÁDY (2. časť)

Druhá vlna reforiem

Nasledovali ďalšie reformy v rokoch 1974-1976, ktoré riešili vzťah medzi samosprávami a centrálnym plánovaním. Okrem toho došlo k úprave politického usporiadania smerom k väčšej federalizácii, kedy sa časť kompetencií presunula z centrálnej vlády na jednotlivé republiky a regióny. V ekonomike sa hľadali možnosti, ako nájsť rovnováhu medzi centralizáciou a samosprávou, ale zároveň zabezpečiť väčší vplyv robotníkov na riadenie podnikov. Vzťah k centrálnemu plánovaniu riešila kombinácia povinných a dobrovoľných požiadaviek s cieľom udržať makroekonomickú rovnováhu. Firmy boli rozdrobené na najmenšie deliteľné produkčné jednotky, ktoré boli schopné vykázať kvantifikovateľné výstupy – Základné organizácie pridruženej práce (Osnovna organizacija udruženog rada – OOUR, po anglicky Basic Organs of Associated Labor – BOAL). 

JUHOSLOVANSKÝ SOCIALIZMUS – ÚSPECHY A PÁDY (1. časť)

V nasledovnom článku vám priblížime špecifický model juhoslovanského socializmu, ktorý sa diametrálne odlišoval od nášho modelu, ktorý sme mali v ČSSR. V článku uvádzame ciele a idály tohto modelu, artikulované tamojšími štátnymi predstaviteľmi i ekonomickými teoretikmi, zároveň však poukazujeme na problémy, ktoré sťažovali ich uvádzanie do života. Vychádzame z práce ekonómky Diane Flaherty, jej myšlienky pritom miestami dopĺňame o informácie z odtajnených dokumentov CIA, analyzujúcich juhoslovanskú ekonomiku, či reflexie Vladimira Unkovského-Koricu. Nechávame na čitateľovi, nech zhodnotí, do akej miery bol tento model stelesnením socialistických ideálov – či bol prejavom ustupovania kapitalizmu (ako často zaznieva z úst zástancov centrálneho plánovania), alebo či môže byť model zamestnaneckých samospráv inšpiráciou i v súčasnosti. 

Akým spôsobom vznikajú demokratické podniky (prehľad)

Existuje viacero spôsobov, ktorými vznikajú samosprávne, participatívne a kolektívne vlastnené podniky. V nasledujúcom článku stručne načrtneme niektoré z možných spôsobov spolu s príkladmi z minulosti i súčasnosti.

Robotníci z argentínskeho závodu Zanon 

1. Transformácia alebo okupácia – tento spôsob sa uplatňuje vtedy, keď klasický súkromný kapitalistický podnik krachuje a hrozí, že investor resp. vlastník, ľudovo povedané, „zbalí švestky“ a zamestnancov nechá napospas osudu (resp. nástrahám pracovného trhu). V mnohých prípadoch sa však zamestnanci odmietli stotožniť s bankrotom a stratou práce, azda najznámejší príklad predstavuje tzv. hnutie ozdravených podnikov v Argentíne. To bolo reakciou na gigantickú krízu, ktorá na krajinu doľahla v roku 2001 a ktorá spôsobila hlbokú recesiu. Zamestnanci mnohých podnikov (vrátane renomovaných a predtým úspešných fabrík) pretvorili

Slobodný podnik SEMCO

Medzi unikátne modely zamestnaneckej samosprávy možno zaradiť aj úspešnú brazílsku spoločnosť SEMCO. Tá (zatiaľ) nefunguje ako družstvo, nie je teda v kolektívnom vlastníctve svojich zamestnancov. Práve naopak – predstavuje jeden z mála príkladov, kedy samotný majiteľ továrne prišiel "podobrotky" s revolučným konceptom vnútropodnikovej demokracie. Brazílsky podnikateľský mág Ricardo Semler sa totiž dobrovoľne vzdal svojho mocenského monopolu vo firme v prospech vlastných zamestnancov, ktorým poskytol rozhodujúci podiel na riadení spoločnosti ako aj nezanedbateľný podiel na zisku. Brazílsky vizionár tak stelesňuje ojedinelý prípad zavádzania prvkov zamestnaneckej participácie na popud samotného majiteľa.