Neoliberálny kapitalizmus zlyhal. Ako ďalej?

Globalizácia - čo nám tvrdia vs. realita

To, pred čím si celý svet dlhé roky zatváral oči, sa zrazu stáva dôležitou témou v médiách aj analýzach globálnych finančných inštitúcií: neoliberalizmus ako paradigma, dominujúca vo svetových ekonomicko-politických vzťahoch viac ako tri dekády, očividne naráža na svoje limity. Zrazu aj najrenomovanejším analytikom dochádza, čo bolo zástupom ľudí, v minulosti onálepkovaných za „antiglobalistov“, „ultraľavičiarov“ či večne nespokojných „antiestablišmentových“ rebelov, od počiatku jasné – na fyzicky konečnej planéte je „neobmedzený ekonomický rast“ jednoducho nonsens. Neoliberalizmus zlyhal v napĺňaní svojich pompéznych sľubov, veľkohubé reaganovsko-thatcherovské prehlásenia o „prekvapkávaní“ a „presakovaní“ obrovských ziskov miliardárov smerom dole k menej majetným triedam dnes už takmer nikto neberie vážne a jediné, čo táto doktrína v priebehu posledných troch desaťročí dosiahla, je hrozivé roztvorenie povestných nožníc medzi kapitalistickou triedou a zvyškom populácie. Fakt o zlyhaní neoliberálnej doktríny, pozostávajúcej z rozpočtových škrtov (povestného „uťahovania opaskov“), obmedzovania národných regulačných mechanizmov a zavádzania tzv. liberalizácie a flexiblizácie pracovných trhov, napokon pred troma týždňami neochotne uznal aj Medzinárodný menový fond (MMF): „Namiesto toho, aby podnecoval rast, (...) iba prehlboval nerovnosť. Táto nerovnosť sama osebe mohla rast zväzovať.“ Vládnych predstaviteľov dokonca (zrazu!!!) rozpačito nabádajú, aby „k otázkam redistribúcie pristupovali s otvorenejšou mysľou, ako doposiaľ.“

Dôsledky neoliberalizmu

Neoliberálny katechizmus o „slobodnom trhu“ podnietil rozvoj outsourcovanej ekonomiky, kedy sa korporáciám najviac oplatí kúpiť si hotové tenisky od otrokárov kdesi v Kambodži, nalepiť na ne logo vlastnej značky a následne ich predať v Európe či Severnej Amerike za 30-násobnú cenu. Vytvoril absurdné zvrátenosti ako napr. pálenie prebytočných zásob potravín v snahe udržať hladinu cien na želateľnej úrovni (pričom 1,4 miliardy ľudí na svete hladuje). Medzinárodná

Vykorisťovanie Tretieho sveta

konfederácia Oxfam, ktorá sa zaoberá chudobou a nespravodlivosťou vo svete, ešte začiatkom roka zverejnila informáciu, ktorá bola na spadnutie už niekoľko rokov: najbohatšie percento celosvetovej populácie sa veľkosťou svojho majetku vyrovnalo zvyšným 99 percentám! 62 najbohatších ľudí sveta vlastní toľko, čo chudobnejšia polovica, pričom vystaveniu miliónových más chudobe sa nedokážu vyhnúť dokonca ani „najrozvinutejšie“ kapitalistické krajiny ako USA, kde je podľa údajov OSN každé štvrté dieťa odkázané na potravinové kupóny. V roku 2008 dostalo neoliberálne popustenie uzdy „kreativite v tvorbe finančných produktov“ (obľúbený eufemizmus pre svojvôľu bánk a finančných inštitúcií) celý svet takmer na kolená. Tie isté toxické deriváty sa kreujú stále, napr. i vo forme európskych dlhopisov, ktoré pod iným označením používajú ten istý princíp. Finanční giganti si dokonca prenajímajú služby kvantových fyzikov (!!!) na administráciu finančných nástrojov a čoraz komplikovanejších matematických vzorcov, lebo ich už sami prestávajú chápať. Celosvetový dlh sa neustále navyšuje, vrátane astronomického, 20-biliónového dlhu v podaní USA – ten v špecifickej kombinácii s obchodným a štátnym deficitom sľubuje skorý ekonomický kolaps...

Varovné hlasy

Hroziaci kolaps systému nedá spávať mnohým. Až udalosti posledných rokov ukázali, že dlhodobá kritika narastajúcej nerovnosti zo strany renomovaných ekonómov nie je iba mlátením prázdnej slamy – poniektorí (vrátane držiteľov Nobelovej ceny Paula Krugmana, Amartyu Sena či Josepha Stiglitza) dokonca zachádzajú ešte ďalej, keď otvorene hovoria o prezretom kapitalizme, ktorý sa prehupol do svojho záverečného dejstva. Neoliberálnu dogmu otvorene kritizujú už i najväčšie kapacity sveta od Stephena Hawkinga („Väčšina ľudí môže skončiť v biede a chudobe, ak budú

Priemyselná revolúcia 4.0: Roboty sa radujú - výroba sa vracia!

vlastníci strojov úspešne lobovať proti redistribúcii bohatstva“) až po Billa Gatesa („Klimatický problém môže vyriešiť iba socialistický prístup, trh ho nevyrieši“). Na vývoj finančnej krízy citlivo reagovala aj svetová verejnosť, protestné hnutie Occupy sa prehnalo vyše osemdesiatimi krajinami na všetkých kontinentoch, veľký vplyv si získala aj celosvetová antikapitalistická decentralizovaná sieť Anonymous. Dôvod, pre ktorý sa po usadení rozvíreného prachu napokon nič zásadného nezmenilo, najlepšie vystihla jedna z líderských osobností Occupy Wall Street, anarchista David Graeber: „Každému je jasné, že kapitalizmus nefunguje, ale takmer nikto si namiesto neho nedokáže nič iné predstaviť.“ Krízu prehlbujú aj vynárajúce sa fenomény ako napr. tzv. technologická nezamestna(teľ)nosť spojená s priemyselnou revolúciou 4.0, teda akceleráciou na poli technológií, kybernetiky a robotiky. Očakáva sa, že v blízkej budúcnosti zanikne z týchto dôvodov až 40 percent pracovných miest, pričom neexistuje žiadny nový sektor, ktorý by takto uvoľnené pracovné sily prichýlil (ako keď sa následkom tretej priemyselnej revolúcie veľké množstvo ľudí presunulo do sektoru služieb). Objavujú sa rozličné nekonvenčné návrhy riešení ako napr. základný nepodmienený príjem či tzv. helikoptérové peniaze, o ktorých sa debatuje v kruhoch Európskej centrálnej banky (ECB) – spočívajú v doplnení klasických postupov uvoľňovania peňazí do obehu (kvantitatívne uvoľňovanie či nákup vládnych dlhopisov) o „rozdávanie“ peňazí priamo občanom, v snahe rozhýbať stojaté vody svetových trhov a stimulovať ekonomiku.

Progres vs. brzda pokroku

Aj napriek zdanlivej absencii alternatív (o ktorej nás rady presviedčajú ideologické aparáty neoliberálnej mašinérie) sa však vynára niekoľko možných scenárov, ako zabrániť kolapsu a následnému rozvratu spoločnosti, sprevádzanému vojnami a hladomorom. Žiaden z nich sa však

Kto je skutočný parazit v kapitalizme...?

nezaobíde bez redistribúcie bohatstva, ktoré je v súčasnosti sústredené v úzkych kruhoch de facto dedičných elít, pričom tie vďaka privilegovanému postaveniu disponujú rozhodujúcim podielom na moci – z politikov sa stávajú bábky lobistov a z demokracie iba vyprázdnená floskula. Ekonomické elity môžu rátať s pákami na ovplyvňovanie legislatívnych procesov, vďaka čomu systematicky ohýbajú právne rámce jednotlivých štátov v záujme zakonzervovania status quo a svojho mocenského postavenia. V tomto zmysle štandardná sociálna demokracia nepredstavuje žiadnu alternatívu: dokáže síce progresívnym zdaňovaním prerozdeliť istú časť ekonomického bohatstva v prospech spoločnosti, nerieši však samotnú podstatu a tak iba pristupuje na „hru“ elít. Isteže, kapitalistická elita sa svojich výsad nebude chcieť za žiadnu cenu vzdať podobne ako jej predchodcovia: otrokári či feudáli sa taktiež v rôznych etapách histórie bohorovne odvolávali na svoje „prirodzené“ a „neodcudziteľné“ práva, príp. si pomáhali fantazmagóriami o „božej vôli“. V stave extrémnej nerovnosti vo svete si sotva môžeme predstaviť vývoj, ktorý by nerátal s radikálnou redistribúciou nahromadeného bohatstva – a to nielen pre jalovosť liberálnych a pravicovo libertariánskych filozofov v márnej snahe morálne obhájiť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov.

Ekonomická demokracia

Ako vitálna alternatíva, ktorá si získava čoraz väčšiu celosvetovú pozornosť, sa ukazuje koncept ekonomickej demokracie, teda samosprávnej a demokraticky riadenej ekonomiky, založenej na kooperatívoch (teda družstevnom spôsobe výrobe). Zásadným rozdielom v porovnaní s klasickými súkromnými podnikmi je kolektívne vlastníctvo –

Podstata ekonomickej demokracie: "Som vlastník"

každý zamestnanec sa stáva zároveň automaticky aj spolumajiteľom, pričom každý jeden disponuje rovnakým hlasom i podielom na rozhodovacích kompetenciách, zisku i prístupe k informáciám. Takéto podniky sú skutočným výrazom reálnej (a nielen proklamovanej) demokracie v praxi – neexistuje totiž žiadny dôvod, aby sme sa v spoločnosti, ktorá sa ostentatívne prehlasuje za demokratickú, uspokojovali iba s jej obmedzenou formou, redukovanou na politický život (aj to vo veľmi diskutabilnej podobe). Prečo by sme si nemohli v podnikoch, závodoch, teda na pôde svojich zamestnávateľov (bez ohľadu nato, či sa jedná o výrobcu alebo poskytovateľa služieb) voliť vlastných nadriadených ako politikov vo voľbách? Práve takto totiž fungujú kooperatívy po celom svete – zamestnanci sa nielenže slobodne spolupodieľajú na vytváranom bohatstve (bez toho, aby si zisky privatizoval kapitalistický majiteľ), ale z vlastných radov si volia pracovníkov do zodpovedných pozícií. Tí sa im následne zodpovedajú, takže si nemôžu dovoliť svojvoľne siahať po drastických opatreniach ako napr. hromadné prepúšťanie, v momente by totiž boli svojimi podriadenými odvolaní.

Globálne družstevnícke hnutie

Družstevné podniky (kooperatívy) vznikajú po celom svete, pričom najmä v posledných rokoch rastú ako huby po daždi v reakcii na krušné časy. Disponujú totiž unikátnou schopnosťou odolávať makroekonomickým tlakom a pre svoje ukotvenie v konkrétnych geografických lokalitách a previazanosť s miestnymi komunitami sa ukazujú ako mimoriadne stabilné (družstevníci sa totiž nepresunú zo dňa na deň za lepšími podmienkami do zahraničia ako toľko glorifikovaní korporátni investori). Môžu vznikať spontánne v reakcii na krízu – napr. okupáciou zbankrotovaných podnikov ako v provincii Neuquén v Argentíne, transformáciou a medzipodnikovou solidaritou ako v Spojených štátoch, ale napokon aj ako výsledok premyslenej vládnej politiky (Venezuela za Huga

Výkladná skriňa družstevníctva - baskický Mondragón

Cháveza). I neoficiálna kurdská autonómia Severosýrska federácia Rojava ráta s družstevnými podnikmi ako s kľúčovou súčasťou unikátneho decentralizovaného ekonomicko-spoločenského usporiadania. V Európe sa družstvá tešia veľkej popularite v Holandsku, Taliansku, Švédsku, Francúzsku, ale ekonomické ťažkosti podnietili ich vznik aj v Grécku, Turecku či Veľkej Británii. Výkladnou skriňou družstevníctva však stále zostáva legendárny kooperatívny gigant Mondragón, najväčší zamestnávateľ v autonómnom Baskicku. Ako skutočný fenomén sa družstevníctvo ukazuje aj v USA, kde spontánne vzniklo niekoľko desiatok tisíc kooperatívov (najmä v oblasti malého a stredného podnikania), ktoré majú zároveň v praxi silnú tendenciu spájať sa do rozličných asociácií a zväzov, prostredníctvom ktorých dokážu finančne i vedomostne pomôcť novým záujemcom o zakladanie družstiev – takto sa pomaličky, „pod radarom“ všeobecného záujmu, vytvára podhubie pre kvalitatívne nové usporiadanie spoločnosti. V tomto kontexte nie sú nezaujímavé ani nedávne prieskumy Pew Research Centre, podľa ktorých by závratných 50 percent amerických respondentov vo veku 18-50 rokov uprednostnilo socializmus pred kapitalizmom – práve model decentralizovanej ekonomickej demokracie sa javí ako nová, životaschopná inkarnácia socializmu, aktualizovaného pre potreby 21. storočia a zohľadňujúceho súčasnú vedomostnú úroveň, technologickú vyspelosť a politické špecifiká tejto doby. Možno predpokladať, že postupným rozvíjaním kvalitatívne diametrálne odlišných ekonomických štruktúr sa vytvoria podmienky pre postupnú transformáciou kapitalistickej ekonomiky na nové, spravodlivejšie a demokratickejšie spoločensko-ekonomické zriadenie – veď napokon ani revolučné premeny rôznych spoločností neprichádzali zo dňa na deň, podmienky pre ne sa vytvárali postupne a dlhodobo, pričom hnijúce útroby odchádzajúceho, starého sveta poskytovali relatívne bezpečné útočisko pre zárodky nového sveta, ktoré sa neskôr stali základom nastupujúcej spoločnosti. Preto môžeme vnímať aj existujúce podniky tohto typu ako prvé lastovičky, ktoré sa rozvíjajú síce ešte v podmienkach dominantných kapitalistických vzťahov, v budúcnosti však majú veľkú šancu presadiť sa aj na celospoločenskej úrovni (už teraz existuje niekoľko teoretických konceptov, azda najznámejší pochádza z dielne známeho amerického filozofa Davida Schweickarta).

Niet čo stratiť

Načrtnutý model samosprávnych, kolektívne vlastnených podnikov predstavuje atraktívnu alternatívu voči súčasnému režimu, sužovanému opakovanými a nevyhnutnými kontrakciami lokálnych a globálnych kríz. Pokiaľ niekoho táto možnosť zaujme, neexistuje žiadny dôvod, aby si

Rešpektuj existenciu - alebo očakávaj odpor

tento model nevyskúšal v praxi „v malom“, čím sa zároveň stane súčasťou zmien, ktoré môžu eventuálne vyústiť do celospoločenskej transformácie – do vytvorenia novej spoločnosti, uprednostňujúcej svieži závan kooperácie a solidarity pred únavným, odcudzujúcim a nedôstojným konkurenčným bojom. Nemusíme predsa celý život premárniť prácou v prospech kapitalistických majiteľov, bezohľadne kasírujúcich plody kolektívneho úsilia svojich zamestnancov. Slovenská legislatíva stále umožňuje vytvorenie družstevného podniku, treba byť však zároveň obozretní a sledovať trendy, najmä v prípade bankrotujúcich podnikov sa totiž otvárajú možnosti na transformáciu na družstvo. Treba sa tiež zbaviť odvekého slovenského neduhu – Slováci sú totiž šampiónmi v podliezaní vládnucej ideológii a „mocipánom“, čo im často zabraňuje reálne vnímať alternatívy, ktoré s blahosklonnou malomeštiackou povýšenosťou zhadzujú bez mihnutia oka zo stola ako „utópiu“. Paradoxne, po antikapitalistických alternatívach sa v súčasnosti viac obzerajú nespokojní občania na západ od nás... 

 

Tomáš Bóka a Marek Kopilec