JUHOSLOVANSKÝ SOCIALIZMUS – ÚSPECHY A PÁDY (2. časť)

Druhá vlna reforiem

Nasledovali ďalšie reformy v rokoch 1974-1976, ktoré riešili vzťah medzi samosprávami a centrálnym plánovaním. Okrem toho došlo k úprave politického usporiadania smerom k väčšej federalizácii, kedy sa časť kompetencií presunula z centrálnej vlády na jednotlivé republiky a regióny. V ekonomike sa hľadali možnosti, ako nájsť rovnováhu medzi centralizáciou a samosprávou, ale zároveň zabezpečiť väčší vplyv robotníkov na riadenie podnikov. Vzťah k centrálnemu plánovaniu riešila kombinácia povinných a dobrovoľných požiadaviek s cieľom udržať makroekonomickú rovnováhu. Firmy boli rozdrobené na najmenšie deliteľné produkčné jednotky, ktoré boli schopné vykázať kvantifikovateľné výstupy – Základné organizácie pridruženej práce (Osnovna organizacija udruženog rada – OOUR, po anglicky Basic Organs of Associated Labor – BOAL). 

Tieto dielčie entity (mohli nimi byť menšie podniky alebo oddelenia väčších podnikov) pozostávali z niekoľkých desiatok pracovníkov, pričom disponovali relatívnou nezávislosťou a samostatnosťou. Každý pracovník mal právo zúčastňovať sa zhromaždení OOUR, voliť aj byť volený do vyšších štruktúr. OOUR si z vlastných radov volili predstaviteľov do robotníckych rád, ktoré ďalej volili najvyššie vedenie, vrátane generálneho riaditeľa, povereného organizačnými povinnosťami. Vedenie sa oficiálne zodpovedalo robotníckej rade, ktorá rozhodovala o najdôležitejších otázkach produkcie, plánovania, formulovania investičnej politiky či rozdeľovania zisku. Zároveň schvaľovala rozhodnutia riaditeľa a najužšieho vedenia. Systém OOUR sa uplatnil vo všetkých sférach, okrem výrobnej napr. aj v bankách, zdravotných zariadeniach, na školách či iných verejných inštitúciách. Takto spravovaný majetok sa považoval za spoločenský (nie štátny či národný na rozdiel od centrálne plánovaných ekonomík). Bol pod kontrolou pracujúcich, tí však nemohli voľne narábať s týmto zvereným majetkom – nemohli ho predať, ani odcudziť.

Pozlátko vs. realita

Tieto navonok atraktívne inštitúty vnútropodnikovej demokracie sa neuplatňovali všade rovnakou mierou, podľa odtajnených dokumentov CIA bolo množstvo riaditeľov v skutočnosti pretlačených Zväzom komunistov Juhoslávie (miestnou komunistickou stranou), pričom riaditelia následne spätne uplatňovali svoj vplyv na robotnícke rady. Dialo sa to prostredníctvom komisií, ktoré navrhovali riaditeľa – iba jedna tretina týchto komisií bola totiž tvorená nominantmi robotníckych rád, zvyšné dve tretiny dodali lokálne komúny a odbory, ktoré boli podľa týchto dokumentov pod značným vplyvom komunistickej strany. Práve táto komisia zostavovala zoznam kandidátov, z ktorých si následne robotnícka rada mohla vyberať. Okrem OOUR existovali samosprávne pracovné komunity pre administratívnych a technických pracovníkov ako aj záujmové komunity1, vytvárané základnými organizáciami (OOUR) v záujme zabezpečenia dopravy, komunikácie, vzdelania či zdravotných služieb pre producentov (pracujúcich).

Úloha odborov

Konfederácia odborov bola masovou organizáciou, ktorá dohliadala na výkon práv pracujúcich ako aj na udržanie samosprávneho modelu. Dohliadala na delegovanie zástupcov podnikov do federálneho zhromaždenia2 i do vedúcich orgánov podnikov. Strana si zachovávala veľký vplyv v odboroch, pričom členstvo v nich bolo v mnohých podnikoch automatické – pracovníci sa automaticky stávali aj členmi odborov. Odbory v skutočnosti nemali v krajine, ktorá bola postavená na samosprávnych podnikoch kontrolovaných samotnými zamestnancami, oponentov (ako napr. v kapitalistických krajinách – zamestnávatelia vs. odbory), takže podľa niektorých názorov bolo okrem dohliadania na pracovné podmienky a udržania samosprávneho modelu ich jediným zmyslom zachovanie vplyvu komunistickej strany na robotnícke rady a na voľbu riaditeľov podnikov.3

Kontrakty namiesto trhu

Ďalším špecifikom boli spoločenské kontrakty, ktoré boli spojivom medzi jednotlivými zločkami a zabazepčovali vertikálnu a horizontálnu integráciu v záujme špecializácie (deľby práce) a kooperácie. Tieto kontrakty upravovali vzťahy jednotlivých OOUR a záujmových komunít medzi sebou navzájom (ekonomické dohody), resp. medzi nimi, odbormi a vládou (sociálne zmluvy). Zmluvy medzi OOUR upravovali ceny či kvantitu v dlhodobom horizonte, zároveň však mali zabezpečiť spoločné zdieľanie ziskov a investícií, ale aj rozdelenie rizika a bremena prípadných strát. Od tohto kontraktuálneho modelu sa tiež očakávalo, že okrem záujmov firiem zohľadnia aj celospoločenské záujmy. Príklad: obyvatelia štvrte blízko fabriky mali isté slovo v jej rozhodovacích procesoch, mohli napr. nariadiť firme povinnosť vyčistiť prostredie od znečistenia. Zmluvy medzi OOUR a štátom upravovali napr. limity pre zahraničné úvery, cenové limity, zamestnanecké kvóty, vzťah medzi mzdami a nárastom produktivity, atď. Trhové prostredie mal nahradiť systém spoločenských dohôd o produkcii, výstupoch a investíciách.

Ropná kríza a inflácia

Medzi pozitívne efekty patrila zvýšená miera participácie pracujúcich a ich prirodzene väčšia snaha a motivácia. Decentralizácia veľkých výrobcov a ich rozdelenie na menšie jednotky však nepriniesli svoje ovocie – namiesto očakávaných spoločných investícií a kooperatívneho spolupodieľania sa na využívaní zdrojov bolo badať individualistické tendencie v snahe expandovať. Štát mal podobne ako počas predošlých problémov, ktoré nasledovali ešte po prvých reformách, iba dve možnosti: nechať napospas osudu neproduktívne podniky, alebo ich vydržiavať pomocu (často nerozumných a neefektívnch) investícií (tzv. soft budget constraints, tak často kritizovaný odporcami socialistickej ekonomiky). Vybrali si opäť druhú možnosť, aby nedopustili nárast nezamestnanosti. Problémy priniesol aj návrat veľkého množstvo Juhoslovanov, ktorí sa počas recesie v Západnej Európe hromadne vracali domov (tretina až polovica gastarbeiterov). Ropná kríza v roku 1974 navyše prehĺbila aj problém inflácie a zahraničného dlhu (Juhoslávia bola do značnej miery závislá od importu ropných produktov). V roku 1974 mala krajina dokonca najvyššiu infláciu v celej Európe. Problém so zadlženosťou narástol v roku 1979, kedy sa svet prehupol do ďalšej recesie.

Individualizmus miesto kooperácie

Ani sociálne kontrakty nenaplnili úplne očakávania – mechanizmy na zapájanie spoločnosti do rozhodovacích procesov boli ťažkopádne a decentralizáciu využívali OOUR na realizáciu vlastných individualistických tendencií. Keď sa ukázalo, že očakávania neboli správne, štát nedokázal pre chýbajúce páky dostatočne razantne zakročiť. Participácia sa čiastočne zlepšila, ale efektivita nie, nakoľko každá základná jednotka OOUR mala takmer neobmedzené možnosti čerpania pôžičiek a následného investovania v oblastiach svojho pôsobenia. Jedinou reakciou štátu na krízu bolo plátanie dier – podpora pre neefektívne firmy. Rovnosť v podnikoch sa nezlepšovala, práve naopak, firmy si prenajímali expertov s cieľom lepšie sa vysporiadaťs konkurenciou ostatných OOUR – títo experti si získavali čoraz väčšie slovo v podnikoch, noví zamestnanci sa zasa pod vplyvom „racionalizačných opatrení“ expertov čoskoro ocitli v opačnej pozícii – ich príjem bol menší ako podiel, ktorý im mal pripadnúť na základe dosiahnutého zisku firmy.

Mínusy decentralizácie

Koncept spoločenského vlastníctva pred reformami predpokladal, že firmy budú zverený majetok užívať, nemôžu ho však odcudziť ani predať. Reformy v 60. a 70. rokoch svojou decentralizáciou v skutočnosti viedli k desocializácii vlastníctva, nakoľko firmy s novými kompetenciami – ale aj kvôli novým podmienkam a konkurenčnému prostrediu – sa snažili o ukoristenie čo najväčšieho kusa zo spoločného vlastníctva. Tento koncept rozleptávalo aj uvedenie domáceho či medzinárodného trhu. Aj keď formálne stále nemohli spoločenský majetok predávať či odcudziť, v praxi sa to dialo – napr. opotrebovaním hmotného majetku bez priebežného dopĺňania fondov, z ktorých sa mal majetok modernizovať, a takisto čerpaním veľkého množstva pôžičiek, ktoré zaťažili majetok pohľadávkami veriteľov.

Problém s rentou

Hlavnými piliermi samosprávneho modelu mali byť spravodlivá odmena za úsilie a redistribúcia za účelom zabezpečenia rovnosti. Úspešnosť pri dosahovaní oboch cieľov je však diskutabilná. Spravodlivá odmena sa sotva dala dosiahnuť v podmienkach, ktoré nedokázali prekonať rentu v podobe vlastníctva (obhospodarovávania) kvalitatívne rozdielnych zdrojov – pri výkyvoch trhu sa totiž firmy spravujúce zdroje, profitujúce z týchto výkyvov, v podstate bezprácne obohacovali (a to aj po odrátaní časti výsledku hospodárskej činnosti, zodpovedajúcej skutočne vloženému úsiliu). Rozdiely v kvalite spravovaných majetkov sú zo svojej podstaty vykorisťujúce. Ťažko sa však hľadá konkrétny mechanizmus, ktorý by dokázal presne rozlíšiť rentu od odmeny za vložené úsilie – zásah do časti profitu, ktorá by už bola mimo renty, by bola totiž rovnakým vykorisťovaním. Juhoslovanskí teoretici, vrátane Edvarda Kardelja, dlhé roky riešili problém renty (napr. pri monopoloch, ktoré si mohli dovoľovať zvyšovať ceny), až napokon dospeli k nevyhnutnosti zavedenie trhu. Ten považoval sociálne plánovanie, solidaritu medzi pracujúcimi a trhové princípy, založené na objektívnych ekonomických zákonitostiach, za tri piliere juhoslovanského modelu, pričom ale uznával veľkú mieru kontradikcie v ich vzájomných vzťahoch. Trh videl ako nevyhnutný predpoklad pre určovanie spravodlivej odmeny za vložené úsilie (prácu).

Sociálny kapitál ako tajomstvo úspechu

Tajomstvo úspechu samosprávneho modelu aj napriek všetkým nevyhnutným výkyvom tkvie v neformálnej interakcii medzi jednotlivými ľuďmi v procese realizácie – dôraz na participáciu a čoraz väčšiu decentrlalizáciu (OOUR) totiž popri všetkých negatívnych prejavoch zároveň upevnil aj existujúce normy správania tým, že medziľudská interakcia sa zvýšila. Systém teda pretrvával vďaka samoregulačným mechanizmom, favorizujúcim solidárne správanie (tzv. sociálny kapitál, podľa Elinor Ostromovej „schopnosť konštruovať všeobecne chápané a praktizované pravidlá správania, vynucované samým sebou“). 

(...pokračovanie čoskoro...)

1Záujmové komunity na federálnej i regionálnej úrovni zbierali dane a iné príspevky s cieľom zabezpečovať základné vzdelávacie, zdravotnícke či penzijné služby pre občanov. Juhoslávia mala na svoje skromnejšie pomery nadštandardné výdavky v sociálnej sfére, vrátane vzdelávania a pomoci zaostalejším regiónom.

2V parlamente boli aj volení delegáti z podnikov – zástupcovia výrobcov. Juhoslávia bola jedinou krajinou sveta s päťkomorovým (1963-1968) a šesťkomorovým (1968-1974) parlamentom: federálny snem, ekonomický snem, kultúrno-vzdelávací snem, sociálno-zdravotnícky snem, organizačno-politický snem a napokon snem národov.

3Koncom 80. rokov v dobe eskalácie ekonomických problémov mali byť odbory (paradoxne) využívané aj na potláčanie štrajkových nálad, ale s minimálnym úspechom – štrajky sa šírili po celej krajine. Aj napriek tomu, že podľa prieskumov z roku 1986 bolo 71 percent pracujúcich členmi odborov, iba malá časť z nich vyvíjala skutočne nejakú aktivitu – väčšina pracujúcich dokonca nepovažovala odbory za užitočnú inštitúciu a neverila tomu, že zastupujú ich záujmy. 

Tomáš Bóka