Rozpor humanizmu a neoliberalizmu dokázaný vedou

Martin Luther King sa pokúšal naštartovať hnutie za odstránenie chudoby. Uvažoval jednoducho a sústredene, vnímal riešenie chudoby ako logické a racionálne vyústenie občianskych a ľudských práv. „Musíme rýchlo zahájiť posun od spoločnosti orientovanej na veci k spoločnosti orientovanej na osoby.“ Videl implementáciu univerzálneho garantovaného príjmu ako prvý krok v procese rekonštrukcie celej spoločnosti. Dnes na neho nadväzujú nové hnutia, ktoré vidia síce rôzne cesty, no väčšina vníma nerovnosť v bohatstve, majetkoch, príjmoch a využívaní zdrojov, ktorá je príznakom súčasného neoliberálneho modelu, ktorá je výrazne popísaná napríklad v knihe Thomasa Pikettyho –„Kapitál v 21. storočí“, ako enormný problém súčasnosti. Veda v súčasnosti dokazuje prečo ním je a prečo sa dostáva do rozporu s odstraňovaním chudoby.

Štrukturalizmus

Prvýkrát ho použil nórsky sociológ Johan Galtung, ktorý je známy tiež používaním pojmu štrukturálne násilie, z ktorého príznakov je najbadateľnejšia chudoba. Štrukturalizmus znamená, že berieme do úvahy vzťahy vo veľkom meradle. Metodológia, kde prvky ľudskej kultúry je treba chápať pokiaľ ide o ich vzťah k väčšej zastrešujúcej štruktúre alebo systému. Hľadáme vzťahy ako sú predpoklady, čo je termín často používaný v medicíne a tie predvídateľne manifestujú isté výsledky. Ak vidíme súvislosti medzi ekonomickým poklesom a počtom rastúcich samovrážd na celom svete nejde to pričítať len jednotlivému ľudskému rozhodnutiu, podobne ako určité percento fajčiarov dostane rakovinu pľúc, účinky ekonomického systému ukazujú výsledky na úrovni populácie.

Strom príčinnosti

Ide o zjednodušený pokus ukázať negatívne účinky na zdravie v trhovom hospodárstve, konkrétne v termínoch socio-ekonomickej nerovnosti. V hornej časti sa nachádza samotná surová štruktúra trhu odvodená väčšinou z geografického determinizmu od neolitickej revolúcie. Je to ekonomický základ založený na majetku, výmene, práci pre príjem, súťaži alebo konkurenčnej samoregulácii, uvádza do pohybu predvídateľnú radu výsledkov. Nasleduje pohnútka – stimul. Tá zahŕňa výsledky sociálnej psychológie, ktorá podporuje a v konečnom dôsledku zrkadlí štruktúru trhu. To zahŕňa strategickú výhodu, samo-maximalizáciu, „v skupine“ sebazáchovu, psychológiu dominancie a tak ďalej. Potom máme inštitúcie (3. úroveň nižšie). Jedná sa o formálne a koncepčné inštitúcie, ktoré nás obklopujú. Patria medzi ne obchodné inštitúcie ako korporácie produkujúce výrobky, finančné inštitúcie ako centrálne banky vytvárajúce menovú politiku, ideologické inštitúcie ako neoliberalizmus a konzumizmus, regulačné inštitúcie ohľadom majetku, zákonov, vlády a inštitúcie pre legitimizovanie, čo sú neobjektívne prejavy inteligencie preferujúce systém ako propaganda, priemyselná a komerčná reklama sama o sebe, pretože existuje, aby podporila pozitívne hodnoty cyklickej spotreby a etiku konzumizmu a márnosti a tým vrátila späť štruktúre hospodársky rast, ktorý systém vyžaduje.

Sú to tieto inštitúcie, kvôli ktorým zasahuje socio-ekonomická nerovnosť hlavnú populáciu (4. úroveň nižšie). Nerovnosť a ekonomický prístup, konkrétne materiálny prístup spolu s následnou sociálne-politickou nerovnosťou zahŕňa zoznam nespravodlivostí ako strata kúpnej sily, psychologické choroby, strata dôvery, stres, prekročenie zdrojov, strata biodiverzity, strata transparentnosti, priamy útlak a mnohé iné, ktoré sa spájajú v psychologických a fyziologických chorobách a osobných a skupinových konfliktoch a negatívnych externalitách ako chudoba, či znečistenie. V konečnej fáze vedú do manifestácie štrukturálneho násilia vyjadrené v zníženom telesnom, či duševnom zdraví, dĺžke života a zníženej sociálnej stabilite a zvýšenému násiliu.

Vedecké štúdie

Štúdia Kolumbijskej univerzity z roku 2015 ukazuje, že kognitívna porucha koreluje s chudobou v podobe poškodenia mozgu. Bolo zistené, že štruktúra mozgu detí a dospievajúcich, ktoré žijú v chudobe sa v skutočnosti odlišuje od tých, ktoré žijú v blahobyte. Deti žijúce v rodinách s príjmom menším než 25 000 dolárov ročne mali o 6% menej vyvinutý mozog než tie, ktoré žili v rodinách s príjmom 150 000 dolárov ročne. Podobná štúdia zistila, že chudoba celkovo koreluje s redukciou kognitívnej kapacity a následne k efektívnemu zníženiu IQ. Z tejto štúdie vyplynulo, že stres z obáv o peniaze a prežitie môže vytvoriť ekvivalent kognitívnemu deficitu stratu 13 IQ bodov. Vedci naznačujú, že tento stres vysvetľuje prečo chudobní ľudia majú väčšiu pravdepodobnosť pre horšie rozhodnutia zhoršujúce ich finančné problémy. To je v kontraste s rétorikou: „No, musíte byť šikovnejší, musíte sa viac snažiť, musíte činiť lepšie rozhodnutia.“ V niečom to môže byť pravda, ale vlastný štrukturalizmus, keď toto rozdelenie nastane, im dáva výhodu na mnohých úrovniach. Takže v konečnom dôsledku jednajú týmto spôsobom nie preto, že sú takí, ale pretože im štruktúra umožnila orientovať sa na seba, zatiaľ čo chudobní a zasiahnutí chudobou sú zmätení a dislokovaní a strácajú dôveru a doslova trpia poškodením mozgu a stratou jeho kognitívnej kapacity.

Medzinárodná nezisková organizácia Childfund International, ktorá predkladá výskumy o dopadoch detskej chudoby uviedla: „Jedno z najviac znepokojujúcich prepojení medzi chudobou a vzdelaním, ktoré vidíme je nízky príjem...nízky príjem domácností, ktorý úzko koreluje so zlým prospechom v škole. Deti z rodín s nižšími príjmami majú väčšiu pravdepodobnosť, než študenti s bohatším zázemím, že budú mať horšie výsledky testov a je u nich vysoké riziko predčasného ukončenia školskej dochádzky. U tých, ktorí dokončili strednú školu je menej pravdepodobné, že budú navštevovať vysokú školu než študenti z rodín s vyššími príjmami. U niektorých detí účinky chudoby a vzdelania predstavujú špecifické problémy v prelomení začarovaného kruhu generačnej chudoby a znižujú ich šance na vedúce pozície produktívneho života.“ Ľudia hovoria o rovných príležitostiach vo svete akoby to bola politika. Ale nie je. Je to systémové, začína to opäť na socio-ekonomickej úrovni. Štúdia vedcov Washingtonskej univerzity v St. Louis v roku 2016  v skutočnosti uvádza, že detská chudoba môže zmeniť prepojenie mozgu, slabnúce dôležité spoje medzi regiónmi, čo vedie v budúcnosti ku klinickej depresii v dlhodobom horizonte.

Podrobnejšie povedané, štúdia z roku 2015, ktorá sa zamerala na 63 krajín, zistila s ohľadom na duševné zdravie 46 000 samovrážd, ktoré boli spojené s nezamestnanosťou len v roku 2008, značiac dramatický nárast v súvislosti s globálnou finančnou krízou v tomto období. Správa publikovaná americkou psychologickou asociáciou skúmajúca databázu 34 000 pacientov s opakovanou hospitalizáciou na psychiatrii uvádza, že nezamestnanosť, chudoba a finančná nedostupnosť bývania boli v korelácii s rizikom duševných chorôb. Uviedla: „Jedným z najviac konzistentne replikovaných zistení v sociálnych vedách bol negatívny vzťah socio-ekonomického postavenia a duševného ochorenia: Čím nižší je socio-ekonomický vzťah jednotlivca, tým je vyššia jeho alebo jej riziko pre duševnú chorobu.“ Podobne analýza M. Harveyho Brennera pokrývajúca 120 rokov dát z ústavu pre mentálne postihnutých v štáte New York uvádza, že „nestability v národnom hospodárstve sú jedným z najdôležitejších zdrojov výkyvov pre duševnú hospitalizáciu alebo početnosť prijímania.“

Čo sa týka dĺžky života správa z roku 2015 z Národnej akadémie vied uvádza priemerný rozdiel dĺžky života 13 až 14 rokov medzi bohatými a chudobnými v Spojených štátoch. Extrémnejší výsledok existuje v samotnom Londýne, kde monitorovacie stredisko London Health Observatory zistilo 25-ročnú priepasť medzi bohatými a chudobnými. V tomto kontexte je tu vysoký počet srdcových chorôb, ktoré nie sú iba vysoko korelované s chudobou, ale obecne s rozsiahlym životným stresom v nerovnej spoločnosti.

Štúdia UC Davis uvádza, že ľudia s nižším socio-ekonomickým postavením mali 50% šance na vznik ochorenia srdca. S využitím dát zo Spojených štátov, kde každý rok nastáva približne 600 000 úmrtí, vedúci autor štúdie dospel k záveru: „Nízky socio-ekonomický status je rizikovým faktorom vlastného srdečného ochorenia a musí byť braný ako taký v ohľad lekárskou komunitou.“ Je to spojené so psycho-sociálnym stresom prichádzajúcim zo sociálneho prostredia, čo má priamu súvislosť s poškodením mozgu, hormonálnymi problémami, depresiou, úzkosťou, reprodukčnými komplikáciami, poruchami spánku, poruchou rastu, problémami s pamäťou, cukrovkou, kardiovaskulárnym ochorením, gastrointestiálnou poruchou, sexuálnou poruchou a celkovo nedostatkom imunity. Štúdia vedcov z roku 2011 z Kolumbijskej univerzity z Mailman School of Public Health uvádza, že faktory súvisiace s chudobou ako je nedostatok vzdelania a rasová diskriminácia spôsobili smrť len v roku 2000 približne 874 000 Američanom. V roku 2000 zomrelo približne 2,8 milióna Američanov, to znamená, že 31% z nich zomrelo práve kvôli týmto okolnostiam, ktorým sa pravdepodobne dalo predísť.

Celosvetovo približne 800 000 ľudí spácha samovraždu ročne. 75% z toho sa deje v krajinách s nízkymi a strednými príjmami. 30% z nich sa uskutočňuje formou samootrávenia pesticídmi v rozvojových oblastiach. Štúdia Gandhi Institute of Development and Research v Bombaji z roku 2006 uvádza, že 86,5% farmárov, ktorí si vzali život boli proste zadlžení.

Pri podrobnom 4-ročnom meraní vzťahu medzi socio-ekonomickými faktormi a násilnými gangami v Los Angeles sa prišlo k záveru: „Na úrovni komunity, vraždy súvisiace s gangami v Los Angeles najviac súvisia s nízkymi príjmami a nezamestnanosťou.“ Polovica všetkého tohto násilia pochádza z 33 000 gangov. Takže 50% všetkého násilia s použitím zbrane pochádza z gangov, ktoré vznikli v priemere celkovo s vysokou pravdepodobnosťou zo strádania, chudoby a nerovnosti. Zatiaľ sa nehovorí o chudobe a kontrole nerovnosti, hovorí sa hlavne o kontrole zbraní. Zbrane sú nástroje a v konečnom dôsledku zabíjajú ľudia v podsvetí. Zbrane iba urýchľujú tento proces. Slovami Dr. Jamesa Gilligana z Harvardského centra pre štúdium násilia: „Celosvetovo najsilnejším prediktorom početnosti vrážd je veľkosť medzery v príjmoch a bohatstvom medzi chudobnými a bohatými. Najsilnejším prediktorom početnosti národného alebo spoločenského násilia – vojny, občianskeho násilia a terorizmu – je veľkosť medzery v príjmoch a bohatstvom medzi bohatými a chudobnými krajinami.“

V práci „The Spirit Level“, „Prečo je rovnosť lepšia pre každého“ Wilkinson a Pickett predstavujú veľké množstvo epidemiologických údajov. Spoločnosti s veľkými medzerami v príjmoch ako sú Spojené štáty, pociťujú nepomerne výrazne celú radu problémov verejného zdravia zahrňujúce vyšší výskyt srdcových ochorení, obezitu, kojeneckú úmrtnosť, zabitia, uväznenia a tak podobne.

V tabuľke empirických údajov ohľadom štrukturálneho násilia vypočítanej Köhlerom a Alcockom v roku 1976 porovnávajúcej celkovú dĺžku života sa počíta, že vo svete v danej dobe prišlo o život ročne zbytočne okolo 18 miliónov ľudí. Nie je dôvod sa domnievať, že tieto čísla sa príliš zmenili. Až 95% z týchto úmrtí sa stalo v krajinách globálneho juhu, čo ukazuje veľký nepomer medzi dvoma hemisférami.

Autori diela „Čierna kniha komunizmu“ prehlasujú, že v 20. storočí bolo zabitých 94 miliónov ľudí týmto systémom. Predpokladajme, že je to presné, aj keď mnohí kritici hovoria, že to vôbec nie je presné, s ohľadom na tieto čísla socio-ekonomická nerovnosť umožňuje dosiahnuť tento počet obetí za menej ako 6 rokov. Je veľmi ťažké byť tohto svedkom a potom zo štrukturálneho hľadiska neodkazovať k tomu, čo je jadrom pôvodu – trhový kapitalizmus – ktorý je založený na konkurenciou produkovanej nerovnosti. Medzitým, čo sa v roku 2015 poukázalo na to, že 62 ľudí má väčšie bohatstvo než dolných 50% celej svetovej populácie, od roku 2015 existuje na svete približne 1 800 miliardárov s viac než 7 miliardami dolárov. Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo Spojených národov vypočítala, že by stačilo zhruba 30 miliárd dolárov ročne, aby bol vyriešený hlad vo svete prostredníctvom väčšiny rozvojových programov v chudobných regiónoch. Nielenže by toto miliardári mohli robiť po dobu 200 rokov a stále by boli bohatí, ale nebolo by to ani nutné, pretože je to o vývoji, nie iba o nesystematickej pomoci. Samozrejme ide iba o nepatrný zlomok amerických ročných vojenských výdajov, ktorý by tiež stačil.

Rozpoznaním tejto hlbokej poruchy hodnôt, bývalý riaditeľ FAO uviedol, že „vzhľadom k tomuto, ako môžeme vysvetliť ľuďom dobrej vôle v dobrej viere, že nebolo možné nájsť 30 miliárd dolárov ročne k tomu, aby 862 miliónom hladujúcim ľuďom boli zachované základné ľudské práva – právo na jedlo a tým i právo na život?“

Tieto problémy v súčinnosti s problémami klimatických zmien, technologickou nezamestnanosťou, na ktorú upozorňuje množstvo vedcov ako Stephen Hawking, ktorí varujú, že sa tým bude vytvárať len stále viac nerovnosti a iní hovoria, že to udržuje len 1% elitu, spôsobujú tiež s vládnymi dlhmi, kde už aj agentúra S&P predpovedá, že v roku 2050 bude 60% krajín v úpadku, že si budeme musieť čím skôr priznať pravdu a začať pracovať na alternatívach k súčasnému systému, čo je to najzodpovednejšie, čo môžeme začať robiť. Veda nás môže nasmerovať.