pondelok 23. mája 2016

Štyri úrovne uplatnenia modelu ekonomickej demokracie

Ponechajme rozhodovanie o tom, ako bude vyzerať spoločnosť existujúca v ekonomickej demokracii, na dohodu v jednotlivých štátoch, regiónoch, dokonca až na miestnych samosprávach. Dôležité je dodržanie tých troch zásadných kritérií tvoriacich črty ekonomickej demokracie. Teda, aby to bolo celospolečenské alebo kolektívne vlastníctvo výrobných prostriedkov, aby to bol vzájomne výhodný, teda férový obchod a trh a aby to bola zásada vytvárania verejných investícií a kontrolovania účelu verejných financií v systéme verejných bánk.

Nech si na každej úrovni vytvárajú svoje funkčné usporiadanie a predovšetkým proces transformácie od kapitalizmu k ekonomickej demokracii. Netreba stáť azda o to, aby sa teraz skupina teoretikov pohádala, či bude lepšie začať v jednej krajine a postupne krajinu po krajine získavať, alebo vytvoriť zlomový moment prechodu celej globálnej spoločnosti na ekonomickú demokraciu.

Ak už viac nechceme vytvárať ozbrojené konflikty plynúce vždy hlavne zo zmanipulovania más a z nepochopenia, nekomunikácie medzi ľuďmi, mali by sme predovšetkým vytvoriť

Model postupného prerastania ekonomickej demokracie do globálnej ekonomiky a vytvárajúcej sa postkapitalistickej spoločnosti



Tento proces môže trvať desaťročie, ale i menej i viac podľa predovšetkým dozretých podmienok alebo krachovania kapitalizmu ako hospodárského a spoločenského systému vo svete.

Samotný vzorový model, taký pilotný projekt podniku či organizácie v ekonomickej demokracii, však môžeme skonštruovať, komunikovať, zdieľať a spustiť do funkčného stavu hneď, súvisí to s ochotou na organizačnej či miestnej úrovni v určitých krajinách. Napríklad aj na Slovensku.

Máme teda štyri úrovne uplatnenia ekonomickej demokracie v praxi.

Prvou úrovňou je výrobná – produkčná vo forme kolektívu, zamestnaneckej samosprávy, organizácie práce založenej na spolupráci a spoločnom spravodlivom rozhodovaní o činnosti organizácie a rozdelení hospodárskeho výsledku firmy- teda družstva, fabriky, podniku (právna forma podľa toho, čo právny systém dovolí alebo bude ochotný vytvoriť).

Druhou úrovňou je spolupráca na úrovni obec – kraj – teda komunitná až regionálna spolupráca, tvorba dodávateľských okruhov, spoločná výroba, klastre, teda kooperácia a špecializácia medzi jednotlivými zamestnaneckými samosprávami, vytváranie spoločného združovania zdrojov a to nielen finančných prostriedkov. Tu je dôležité využitie poznania miestnych zdrojov pre produkciu a zručností a kvalifikácie miestnych obyvateľov. Toto je takisto už dnes možné odštartovať.

Treťou úrovňou je tvorba celoštátneho modelu usporiadania výrob, služieb, infraštruktúry k hospodárskemu životu na bázi celospoločenského vlastníctva. Toto vlastníctvo ideálne bude spravované zamestnaneckými samosprávami – kolektívami, ktoré majú v držbe štátny, čiže celospoločenský majetok, alebo sú kolektívnym vlastníctvom riadiacim sa produkciou podľa požiadaviek trhu i podmienok definovaných potrebou celej spoločnosti. Sem patria i tie tak spochybňované energetické podniky alebo spravovanie vodných zdrojov, takisto držba strategických výrob, služby celospoločenského významu.

Pri dodržaní tých troch základných princípov ekonomickej demokracie je vždy dosiahnutá úplná úroveň kontroly a regulovania udržateľnosti celospoločensky nutných produkcií, služieb a infraštruktúry na takej úrovni, akú teórie „neviditeľnej ruky trhu“ nedokázali zabezpečiť.

Štvrtou úrovňou je nadkontinentálna a priamo celosvetová úroveň rozšírenia ekonomickej demokracie ako dominantného spoločensko-ekonomického zriadenia po celej planéte.

Táto úroveň nemá svoju jedinú centrálu a je decentralizovaná pri dodržiavaní zásad kooperácie, teda spolupráce a špecializácie v určitých vzájomne výhodných hospodárskych činnostiach (deľba práce). Tu na 4.úrovni sa až naplní dokonale zásada vzájomne výhodného trhu – teda férového, korektného a nekoristiaceho na úkor iných krajín či iných spoločenstiev. Rovnako tu sa prejaví možnosť dokonalej a podľa spoločenských i hospodárskych zásad uskutočňovanej alokácie – teda umiestňovania verejných investičných zdrojov idúcich od celosvetového investovania cez celoštátne až po regionálne-obecné a ponúkanie investícií jednotlivým samosprávam na miestnej úrovni.

Pretože o tej základnej úrovni – podnikoch vo forme kolektívnych samospráv zamestnancov – členov družstiev, už tu bolo popísaného veľa, ozrejmime si tú štvrtú, celosvetovú úroveň a jej stav v súčasnosti:

Modely na úrovni globálnych inštitúcií a jednotlivých štátov

Ako už raz bolo spomenuté a definoval to D.Schweickart, kľúčovou zásadou prechodu k ekonomickej demokracii bude

nahradenie súkromnej kontroly nad investíciami spoločenskou kontrolou

Už dnes je to

- úsilie o reformy regulujúce nadnárodné finančné toky a finančné korporácie a ich obchody, - úsilie o kontrolu a zdanenie každej jednej virtuálnej finančnej operácie ( pokusy známe ako Tobinova daň na všetky nadnárodné finančné operácie),

- snaha o zavádzanie „zelených daní“ a ďalšej prísnej environmentálnej legislatívy,

- snaha o celkovú reformu bankového systému, získanie bankového sektora pod medzinárodnú inštitucionálnu kontrolu (skúsenosť z ostatnej finančnej krízy od 2007 až doteraz), pričom Schweickert uvádza nutnosť oddeliť funkcie poskytovania spotrebných úverov od podnikateľského úverovania,

- získanie verejnej kontroly nad penzijnými fondami a rôznymi dôchodkovými i poistnými systémami a spoločenskej regulácie nad tým, čo sa deje s peniazmi, a aby tieto reformy dôchodkových systémov zahŕňali celú populáciu, nielen „sporiteľov“, teda návrat ku medzigeneračnej solidarite,

- a pravdepodobne v ďalšom kroku bude nutné zastaviť všetky nadnárodné finančné transakcie, ktoré sa uskutočňujú v oblasti obchodovania s rôznymi derivátmi a inými špekulatívnymi produktami mimo reálneho investovania do výrobných faktorov (burzové obchody s akciami a produktami, ktoré nepreukážu adresné investovanie financií do konkrétne definovaného podniku a obchodujú iba medzi sebou s virtuálnym vlastníctvom )

- vo finálnom kroku bude zrušená možnosť investovať súkromné úspory a finančný kapitál do verejných výrobných faktorov, túto legislatívu ešte len bude potrebné spracovať, pričom sa dá súhlasiť s tým, že verejné investície budú obiehať tým spôsobom, ako je definovaný vo Schweickartovej knihe v kapitole „Spoločenská kontrola nad investíciami“ , teda pôjde o cyklus zdanenia základných prostriedkov podnikov, výber týchto daní do verejných investičných fondov pravdepodobne na nadregionálnej úrovni jednotlivých krajín ( ako sú EU dnes a pod.), prerozdeľovanie financií cez tieto fondy na štátnej úrovni do regiónov, spoločenstiev, verejných bánk a podnikov v jednej krajine, pričom kaskádovite sa tento proces bude spúšťať ďalej na až úroveň jednotlivých podnikov a miestnych komunít. Vôbec sa pritom nevylučuje, že bude finančný kolobeh aj na úrovni regionu až obcí. Okrem iného sa zastavia na globálnej úrovni možnosti odtoku daní kamsi do "daňových rajov" a vôbec, pravdepodobne dôjde rýchlo k zániku obchodovania s akciami a na burzách - teda stopne sa možnosť súkromného investovania na burzách a zaniknú samotné burzy.

To všetko možno prevziať z modelu od Schweickarta bez väčších námietok, pretože systém takýchto verejných fondov a grantov už funguje v podobe eurofondov, ale bude potrebné zabezpečiť, aby sa na súčasnej technologickej úrovni ten proces nedostal do dlhého a neefektívneho byrokratického procesu ( čo je práve tá negatívna skúsenosť s eurofondami), ale aby bol priehľadný, cielený, pružný a aby sa rozbehol v pravidelných časových cykloch a umiestňoval finančné zdroje do rovnomerného rozvoja po celom svete.

Bude potrebné rozpracovať nové zásady medzinárodného obchodu na základe vzájomne výhodného, teda férového obchodu a i pri zavedení hodnotových cenových taríf zabezpečiť, aby sa trh mohol rozvíjať bez prekážok a bez vyhrotenia určitých krízových stavov do nejakej formy protekcionárstva medzi krajinami. Inštitucionálne je na to svet pripravený, existujú WTO i inštitúcie nadregionálnych obchodných dohôd (EU, atď). Pravdaže, svet v roku 2016 už pokročil a dnes vieme, že toto rozhodovanie a tieto zmluvy budú musieť byť všeobecne konzultované s občanmi štátov a dohodnuté len na základe schválenia v referendách. Žiadne zmluvy ako TTIP.

Veľa úsilia bude potrebné vynakladať na dodržiavanie tých troch základných zásad tvoriacich podstatu ekonomickej demokracie. Predovšetkým sa netreba dať praxou dotlačiť do situácie, keď vznikne odpor predovšetkým voči uplatňovaniu spoločenskej kontroly a riadenia investícií na rôznych úrovniach, pretože aj v súčasnosti poznáme nebezpečenstvo „nerovnakého metra“ pri posudzovaní investičných zámerov, za ktorým sa skrývajú často osobné, skupinové ba až mocenské záujmy určitých skupín v rôznych krajinách. Takisto bude nutné spracovať dobre kontrolovateľný systém distribúcie finančných prostriedkov , ktorý bude potrebné neustále korigovať, aby neskostnatel do byrokratického prideľovania a plánovania, resp.nebol zneužiteľný na korupciu. Tento systém bude možné oprieť o redefinované makroekonomické ukazovatele v ekonomike, o ktorých sa zmieňujem vo svojej stati.

Pôjde o uprednostnenie hospodárskeho a celospoločenského ROZVOJA pred iba čisto ekonomickým RASTOM, zameraným na "návratnosť kapitálu".

Pravdepodobne bude argumentačným zásobníkom proti takto nastavenému ekonomickému modelu doteraz uprednostňovaná premisa o jedinej možnej spravodlivej alokácii finančných prostriedkov na základe produktivity a dopytu voľného trhu a preto budeme musieť vzdelávať a vysvetľovať nové paradigmy o produktivite. Veľmi rád v tomto prípade odporučím diela Petra F.Druckera Postkapitalistická spoločnosť, Výzvy managementu pre 21.storočie, Nové reality ale i jeho dielo Riadenie v dobe veľkých zmien.

Z opačnej strany politického spektra budeme musieť vedieť protiargumenty voči zásobníku „humánnych“ argumentov participatívnej ekonomiky, tj.PARECON reprezentovanej dielom Američana Michaela Alberta. Zatiaľ čo toto ultraľavicové dielo definovalo napríklad zásadu o rovnosti podľa pareconu na základe porovnania intenzity a trvania práce, podľa ktorej parecon odmeňuje na základe úsilia a obety, musíme trpezlivo robiť osvetu masám, že úsilie a obeta nevedú priamočiaro k hospodárskym výsledkom a na ich základe si nemožno nárokovať spotrebu podľa definovanej ľudskej potreby či vôle jednotlivca bez ohľadu na hospodársky výsledok. Nielenže sa tým táto teória dostáva do protikladu s úsilím tvoriť kladný hospodársky výsledok v kolektívnom hospodárení, ale dostáva tak v ekonomickom význame produktivitu výrobných zdrojov takmer do protikladu s ekonomickým procesom výroby. Lebo ak nie je nutné dosiahnuť kladný hospodársky výsledok a i tak je odmeňovanie pracovníka nárokovateľné podľa jeho potrieb, alebo povedzme nepracujúceho obyvateľstva spoločnosti, dostáváme sa priamo k ultrapravicovému finančnému nástroju "Nezávislý základný príjem", ktorým sa už vážne zaoberalo aj Svetové ekonomické fórum v Davose 2016 ako účinným nástrojom bohatých, riešiacim možnosť zbaviť kapitalizmus a súkromných vlastníkov záťaže povinnosti tvoriť pracovné miesta pre obyvateľstvo sveta.

Ale ekonomická demokracia aj ako spoločensko -ekonomické zriadenie práve že chce zapojiť do produktívneho procesu VŠETKÝCH a pomocou spravodlivého rozhodovacieho procesu a spravodlivého rozdeľovania bohatstva chce dosiahnuť vysokú životnú úroveň pre každého jednotlivca a blahobyt v celej spoločnosti, nielen pre pár súkromných boháčov.

spracované podľa state Otázky ekonomického modelu ekonomickej demokracie zo zborníka Svet v bode zlomu, vlastný text, vlastný obrázok,

Ing.Peter Zajac-Vanka

Žiadne komentáre: