piatok 27. mája 2016

RAST alebo ROZVOJ – treba sa rozhodnúť!

Spoločenské riadenie investícií – ovplyvňovanie štruktúry výrobného dopytu

Pri rozhovore s docentom Hohošom v relácii Ekonomická demokracia č.32 Slobodnom vysielači B.Bystrica došiel pán docent k poznaniu akejsi bezvýchodiskovosti ekonomiky, ak budeme mať na zreteli stále RAST  ako hlavné makroekonomické kritérium priemyselnej spoločnosti a argumentoval vedeckým názorom, že potom musí svet zabezpečiť NON-RAST.
Už som nestihol pánu docentovi pripomenúť, že oproti RASTU sa dá postaviť do cieľa aj postpriemyselného i priemyselného prostredia ROZVOJ.

 Problému rastu a rozvoja sa Schweickart  venuje viac v súvislosti so spotrebou a ekologickými aspektmi. Tvrdí, že „musíme rozlišovať medzi rastom a rozvojom. Rast znamená prírastok spotreby meraný štandardami HDP. Rozvoj predstavuje racionálny pohyb vpred smerom k trvalo udržateľnej budúcnosti.“  

Súvislosť so spotrebou a jej vzťahom k environmentálnym dôsledkom je síce pochopiteľná,  pretože kapitalizmus potrebuje pre svoj neustály rast zvyšovanie spotreby,  ale ako ekonómovia predsa dokážeme ovplyvniť štruktúru dopytu, ktorý tú spotrebu vyvoláva. Ale predovšetkým vieme z analýz, že:


 rast zásluhou nespravodlivého prerozdeľovania bohatstva sa míňa účinkom a nespôsobuje spoločenský rozvoj, pričom sa

ekonomický rast hrubo deformuje iba v prospech návratnosti súkromných investícií.

Lenže my sme si už povedali, že chceme ísť okrem RASTU ekonomiky hlavne do ROZVOJA ekonomiky a spoločnosti a preto budeme musieť tieto ukazovatele úspešnosti redefinovať.
Ako ovplyvniť štruktúru dopytu? Má pravdu Schweickart, že ak bude fungovať spoločenská kontrola nad investíciami, tak  „každá spoločnosť, ak si chce udržať technologickú a ekonomickú dynamiku, musí každoročne vynaložiť určité množstvo spoločenskej práce a prírodných zdrojov na vývoj a zavádzanie nových technológií, ako aj na rozširovanie výroby statkov a služieb zodpovedajúcich vysokým nárokom“?
A ak potom vysvetľuje, že bude vytvorený inštitút zbierania finančných zdrojov cez verejné investičné fondy na globálnej, regionálnej, národnej (rozumej po slovensky štátnej) až miestnej úrovni a procedúry prerozdeľovania finančných zdrojov cez sieť verejných bánk, potom môžeme pokojne prekladať pojem „spoločenská kontrola nad investíciami“  druhým výrazom v angličtine, teda ako spoločenské riadenie investícií.

Nakoniec, obdobne predsa už funguje, a to dlhodobo a dobre, v Európskej únii prerozdeľovanie fondov, z ktorých pociťuje mnoho krajín, regiónov i miestnych komunít úžitok v oblasti ROZVOJA a tento rozvoj je vlastne dlhodobo plánovanou spotrebou, ktorá ovplyvňuje dopyt. Táto časť veľmi pripomína keynesiánsky prístup k ekonomike, pôjde však pravdepodobne ešte ďalej, predpokladajme že viac do oblasti rozvoja sociálnych a ekologických potrieb ľudstva.

Uveďme príklad, napríklad ak by na našom Slovensku vyhoreli  celé hory lesov a zostanú prázdne holiny, hory „plešaté“ bez lesov,  cez ktoré by sa prívalové dažde menili na vraždiacu vlnu povodní po každom lejaku. V čase písania state ešte nebývali tak rozsiahle požiare a určite nie také, spôsobené ťažbou bitumenových ropných pieskov ako v lesnej oblasti kanadskej rieky Athabaska v Alberte.
 Okrem toho, že by sme potrebovali hasiť požiare a evakuovať obyvateľstvo, potom by sme potrebovali vysoké finančné náklady na záchranárske práce pri každom lejaku, pretože na Slovensku niet miesta,  kam presťahovať obyvateľov spomedzi hôr, ak je Slovensko hornatou krajinou, bude potrebné obnoviť lesy a dostať tak prírodu do predchádzajúcej rovnováhy.
Nebude to záležitosť jedného fiškálneho roka, dokonca ani päť či sedemročného plánu.  O tom sme sa v ekonomickej realite kapitalizmu na Slovensku už žiaľ presvedčili.

Bude to PROJEKT ROZVOJA, presahujúci možno i dvadsaťročné obdobie a kritériá investovania finančného kapitálu budú zlyhávať, pretože nezabezpečia ekonomický rast v zmysle návratnosti kapitálových investícií a to už vôbec nie rast HDP v danom či nasledujúcom roku.

Avšak dlhodobý projekt zalesňovania a obnovy prinesie rozvoj spoločenský, ekologický i ekonomický,  zabezpečí stabilitu pre obyvateľov regiónov okolo hôr, pracovné príležitosti i bezpečnosť okolia hôr. Vysoké náklady, ktoré by ničili štátny a miestne rozpočty v bežných fiškálnych rokoch by museli byť hodnotené inými kritériami, kritériami trvalo udržateľného života a rozvoja.

Ako teda budeme vedieť oceniť takéto rozvojové programy, ktoré prinesú rozvoj ekonomiky i spoločnosti povedzme až s 10 či 20-ročným časovým posunom?

Zatiaľ nám asi takéto kritériá chýbajú, respektíve vieme ich kvalifikovať slovne a netrúfame si ich oceňovať a kvantifikovať finančne. Prečo? Lebo mnohé z dejov a činností, ktoré sa budú uskutočňovať pri rozvoji, sú z hľadiska dnešnej klasickej ekonómie či liberálnej ekonómie považované za externality, ktoré existujú mimo trhu a preto nehodné ocenenia v kapitálovej makroekonomickej či podnikovej mikroekonomickej oblasti.

Ak pripustíme,  že ekonomický rast na globálnej úrovni už nie je spojený s rastom blahobytu danej krajiny či regiónu, nie je potom pre ekonomickú demokraciu výhodné riadiť investície inými kritériami, ktoré budú postavené na iných prioritách ako na kritériách kapitálovej návratnosti investícií, priorite zisku ,rastu?
Vieme, ako dopadá obnova regiónu a miestnej ekonomiky po hurikáne Katrina v USA, po cunami v Indonézii, po zemetrasení vo Fukušime, či záplavách v Austrálii či na Novom Zélande?

A práve princíp SPOLOČENSKÉHO RIADENIA INVESTÍCIÍ, kde nebude prvoradým kritériom rast zisku za účelom rýchlej návratnosti investovaného súkromného kapitálu, ale kritérium bude dlhodobý rozvoj ekonomiky zabezpečený práve možnosťou vo verejných investíciách nezohľadňovať to kritérium zisku pre vysokú a rýchlu návratnosť investovania kapitálu.

A to je práve výhoda ekonomickej demokracie.

Spracoval podľa state v zborníku Svet v bode obratu

Ing.Peter Zajac-Vanka (1955)

Žiadne komentáre: