Spoločenské riadenie investícií –
ovplyvňovanie štruktúry výrobného dopytu
Pri
rozhovore s docentom Hohošom v relácii Ekonomická demokracia č.32 Slobodnom
vysielači B.Bystrica došiel pán docent k poznaniu akejsi
bezvýchodiskovosti ekonomiky, ak budeme mať na zreteli stále RAST ako hlavné makroekonomické kritérium
priemyselnej spoločnosti a argumentoval vedeckým názorom, že potom musí
svet zabezpečiť NON-RAST.
Už som nestihol
pánu docentovi pripomenúť, že oproti RASTU sa dá postaviť do cieľa aj
postpriemyselného i priemyselného prostredia ROZVOJ.
Problému rastu a rozvoja sa Schweickart venuje viac v súvislosti so spotrebou
a ekologickými aspektmi. Tvrdí, že „musíme rozlišovať medzi rastom a rozvojom. Rast znamená
prírastok spotreby meraný štandardami HDP. Rozvoj predstavuje racionálny pohyb
vpred smerom k trvalo udržateľnej budúcnosti.“
Súvislosť so spotrebou a jej vzťahom k environmentálnym dôsledkom
je síce pochopiteľná, pretože
kapitalizmus potrebuje pre svoj neustály rast zvyšovanie spotreby, ale ako ekonómovia predsa dokážeme ovplyvniť
štruktúru dopytu, ktorý tú spotrebu
vyvoláva. Ale predovšetkým vieme z analýz, že:
rast
zásluhou nespravodlivého
prerozdeľovania bohatstva sa míňa účinkom a nespôsobuje spoločenský
rozvoj, pričom sa
ekonomický rast hrubo deformuje iba
v prospech návratnosti súkromných investícií.
Lenže my sme si už povedali, že chceme ísť okrem RASTU ekonomiky hlavne do
ROZVOJA ekonomiky a spoločnosti a preto budeme musieť tieto
ukazovatele úspešnosti redefinovať.
Ako ovplyvniť štruktúru dopytu? Má pravdu Schweickart, že ak bude fungovať
spoločenská kontrola nad investíciami, tak
„každá spoločnosť, ak si chce udržať technologickú a ekonomickú
dynamiku, musí každoročne vynaložiť určité množstvo spoločenskej práce
a prírodných zdrojov na vývoj a zavádzanie nových technológií, ako aj
na rozširovanie výroby statkov a služieb zodpovedajúcich vysokým nárokom“?
A ak potom vysvetľuje, že bude vytvorený inštitút zbierania finančných
zdrojov cez verejné investičné fondy na globálnej, regionálnej, národnej
(rozumej po slovensky štátnej) až miestnej úrovni a procedúry
prerozdeľovania finančných zdrojov cez sieť verejných bánk, potom môžeme
pokojne prekladať pojem „spoločenská kontrola nad investíciami“ druhým výrazom v angličtine, teda ako spoločenské
riadenie investícií.
Nakoniec,
obdobne predsa už funguje, a to dlhodobo a dobre, v Európskej
únii prerozdeľovanie fondov, z ktorých pociťuje mnoho krajín, regiónov
i miestnych komunít úžitok v oblasti ROZVOJA a tento rozvoj je
vlastne dlhodobo plánovanou spotrebou, ktorá ovplyvňuje dopyt. Táto časť
veľmi pripomína keynesiánsky prístup
k ekonomike, pôjde však pravdepodobne ešte ďalej, predpokladajme že
viac do oblasti rozvoja sociálnych a ekologických potrieb ľudstva.
Uveďme
príklad, napríklad ak by na našom Slovensku vyhoreli celé hory lesov a zostanú prázdne
holiny, hory „plešaté“ bez lesov, cez
ktoré by sa prívalové dažde menili na vraždiacu vlnu povodní po každom lejaku. V čase písania state ešte nebývali tak
rozsiahle požiare a určite nie také, spôsobené ťažbou bitumenových ropných
pieskov ako v lesnej oblasti kanadskej rieky Athabaska v Alberte.
Okrem toho, že by sme potrebovali hasiť
požiare a evakuovať obyvateľstvo, potom by sme potrebovali vysoké finančné
náklady na záchranárske práce pri každom lejaku, pretože na Slovensku niet
miesta, kam presťahovať obyvateľov
spomedzi hôr, ak je Slovensko hornatou krajinou, bude potrebné obnoviť lesy
a dostať tak prírodu do predchádzajúcej rovnováhy.
Nebude to záležitosť jedného fiškálneho roka, dokonca ani päť či
sedemročného plánu. O tom sme sa
v ekonomickej realite kapitalizmu na Slovensku už žiaľ presvedčili.
Bude to PROJEKT ROZVOJA, presahujúci možno
i dvadsaťročné obdobie a kritériá investovania finančného kapitálu
budú zlyhávať, pretože nezabezpečia ekonomický rast v zmysle návratnosti kapitálových investícií a to už
vôbec nie rast HDP v danom či nasledujúcom roku.
Avšak dlhodobý projekt zalesňovania a obnovy prinesie rozvoj spoločenský, ekologický i ekonomický,
zabezpečí stabilitu pre obyvateľov
regiónov okolo hôr, pracovné príležitosti i bezpečnosť okolia hôr. Vysoké
náklady, ktoré by ničili štátny a miestne rozpočty v bežných
fiškálnych rokoch by museli byť hodnotené inými kritériami, kritériami trvalo
udržateľného života a rozvoja.
Ako teda budeme vedieť oceniť takéto rozvojové programy, ktoré prinesú rozvoj ekonomiky i spoločnosti povedzme
až s 10 či 20-ročným časovým posunom?
Zatiaľ nám asi takéto kritériá chýbajú, respektíve vieme ich kvalifikovať
slovne a netrúfame si ich oceňovať a kvantifikovať finančne. Prečo?
Lebo mnohé z dejov a činností, ktoré sa budú uskutočňovať pri rozvoji, sú z hľadiska dnešnej
klasickej ekonómie či liberálnej ekonómie považované za externality, ktoré
existujú mimo trhu a preto nehodné ocenenia v kapitálovej
makroekonomickej či podnikovej mikroekonomickej oblasti.
Ak pripustíme, že ekonomický rast na
globálnej úrovni už nie je spojený s rastom blahobytu danej krajiny či
regiónu, nie je potom pre ekonomickú
demokraciu výhodné riadiť investície inými kritériami, ktoré budú postavené
na iných prioritách ako na kritériách kapitálovej návratnosti investícií,
priorite zisku ,rastu?
Vieme, ako dopadá obnova regiónu a miestnej ekonomiky po hurikáne
Katrina v USA, po cunami v Indonézii, po zemetrasení vo Fukušime, či
záplavách v Austrálii či na Novom Zélande?
A práve princíp SPOLOČENSKÉHO RIADENIA INVESTÍCIÍ, kde nebude
prvoradým kritériom rast zisku za účelom rýchlej návratnosti investovaného
súkromného kapitálu, ale kritérium bude dlhodobý rozvoj ekonomiky zabezpečený
práve možnosťou vo verejných investíciách nezohľadňovať to kritérium zisku pre
vysokú a rýchlu návratnosť investovania kapitálu.
A to je práve výhoda ekonomickej demokracie.
Spracoval podľa state v zborníku
Svet v bode obratu
Ing.Peter Zajac-Vanka (1955)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára