Činnosť všetkých výrobných podnikov demokraticky kontrolujú zamestnanci. Na rozhodovaní sa zúčastňujú priamo hlasovaním a takisto si volia vlastné vedenie so zachovaním princípu jeden člen samosprávy rovná sa jeden hlas. Rovnako sa podieľajú aj na rozdeľovaní hospodárneho výsledku. Takže, čím viac podnik prosperuje, tým viac si môžu členovia zamestnaneckej samosprávy rozdeliť.
Zamestnanci zodpovedajú za nerušený chod fabriky; za organizáciu práce, pracovnú disciplínu, technológie produkcie, aké sú výrobné náklady a ako sa rozdelí čistý zisk. Od podnikov sa nežiada rovnostársky rozdeľovať zisky. Rovnostárske zámery musia byť vyvážené vo vzťahu k potrebe motivovať a udržať dobrých pracovníkov. Najlepšie je vyššie odmeňovať vysokokvalifikovaných pracovníkov, služobne starších a pracovníkov, ktorí majú manažérsku zodpovednosť. Všetky rozhodnutia týkajúce sa týchto záležitostí sa budú robiť demokraticky.
Vo väčších fabrikách bude nevyhnutné rozdeliť kompetencie. Zvyčajným riešením všeobecného problému demokracie je reprezentatívnosť. Väčšina podnikov bude mať volené zamestnanecké rady. Manažment nemenuje štát a ani spoločenstvá akcionárov (ktoré v e.d. neexistujú).
Dôležitá praktická otázka vyplýva z jednej zásadnej veci - nevyhnutnosti poskytnúť správnu vyváženosť medzi manažérskou zodpovednosťou a autonómiou. Zodpovednosť bez autonómie vyvoláva bojazlivosť a paralyzuje schopnosti; autonómia bez povinnosti prináša despotizmus. Manažéri potrebujú primeranú autonómiu, aby mohli efektívne riadiť, ale nie až takú veľkú, aby mohli zneužívať pracovnú silu vo svoj prospech. Bez ohľadu ako fungujú vnútorné štruktúry, bezprostredná moc pochádza od zamestnancov podniku - jedna osoba, jeden hlas.
Pracovníci budú kontrolovať výrobný proces, nebudú ale vlastniť výrobné prostriedky. Tie sa považujú za kolektívne vlastníctvo spoločnosti. Pracovníci majú právo riadiť podniky, čo najúčelnejšie využívať základné prostriedky a rozdeľovať si medzi sebou celý čistý zisk.
Spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov sa prezentuje dvomi spôsobmi:
- Všetky firmy musia platiť dane zo základných prostriedkov, tie pôjdu do spoločenských investičných fondov. Pracujúci si v skutočnosti prenajímajú základné prostriedky od spoločnosti.
- Firmy sú povinné zachovávať hodnotu kapitálových účastín, ktoré im boli zverené. Musia udržiavať odpisový fond. Časť peňazí ostane bokom na opravy alebo na nahradenie existujúcich výrobných prostriedkov.
Ak sa podnik ocitne v hospodárskych ťažkostiach, zamestnanci môžu slobodne pristúpiť k reorganizácii jeho vybavenia, alebo si hľadať prácu inde. Nesmú predať kapitálové účastiny a výnos použiť ako príjem; výnos môže ísť len na nákup dodatočných výrobných prostriedkov. Firma ale môže znížiť svoju kapitálovú základňu, aby platila nižšie dane, tým že predá niektoré výrobné prostriedky. Zisk ale pôjde do národného investičného fondu, nie pracujúcim, pretože ide o vlastníctvo celej spoločnosti. V prípade, že firma nevytvorí stanovené minimum na obyvateľa, ktoré sa v podmienkach ekonomickej demokracie rovná minimálnej mzde, je povinná vyhlásiť bankrot. Zamestnanci si musia hľadať zamestnanie inde.
Firmu fungujúcu v ekonomickej demokracii nemožno pokladať za vec, ktorú sa dá predať alebo kúpiť, ale za spoločenstvo. Keď vstúpite do takéhoto podniku, dostanete plnoprávne občianstvo, máte zaručené právo na názor, rovnosť hlasov v rámci spoločenstva. Ak jednu firmu opustíte a prejdete do druhej, tieto Vaše práva sa jednoducho prenášajú. S právami je však spätá aj zodpovednosť, zodpovednosť platiť dane, zodpovednosť za správne využitie všetkých základných prostriedkov.
Viac o tejto téme sa môžte dozvedieť z krátkeho dokumentu o ekonomickej demokracie na tejto stránke v pravo hore (eBOOK).
Zdroj: David Schweickart, Po kapitalizme ekonomická demokracia
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára