Ekonomická demokracia je reálnou alternatívou k ekonomike kapitalizmu 21.storočia

Kritici “reálneho socializmu” i　byrokratického modelu socializmu hneď po prvom definovaní prvkov ekonomickej demokracie vytiahnu argumenty o tom, že tento systém už raz skrachoval a preto vraj nie je realizovateľný.V tom sa vzácne zhodnú antikomunisti spolu so stúpencami kritiky socializmu do roku 1989 a zabúdajú, že chcú porovnávať neporovnateľné - porovnávať východiská poslednej dekády 20.storočia a vtedajšej geopolitickej situácie s východiskami druhej dekády 21.storočia a geopolitickým vývojom vo svete teraz, po roku 2014.

Tu je potrebné uviesť, že akákoľvek podobnosť je náhodná predovšetkým preto, lebo ekonomický model ekonomickej demokracie vytvárame na základe iných východísk ekonomickej a spoločenskej reality, teda reality finančnej krízy a rozloženia hospodárskej sily sveta v druhej dekáde 21.storočia a ku cti môže poslúžiť práve vedomie si historickej skúsenosti ako sa budoval ekonomický systém “reálneho socializmu”. A že základným "stavebným kameňom" ekonomickej demokracie sa stávajú firmy v kolektívnom vlastníctve svojich zamestnancov - teda členov družstiev, to je predsa dôkaz ako sa dokáže presadiť priama demokracia v hospodárskej praxi a ako sa iniciatíva "zdola", od ľudí, dokáže životaschopne ujať funkcie hospodára.

Nevytvárame model bez trhu, naopak, trh je súčasťou ekonomiky, Akurát, že trh tu nie je definovaný monopolnými zmluvami a korporátnym rozdelením kontinentov, ale je definovaný ako vzájomne výhodný a spoločnosti prospešné prostredie pre korektnú čiže férovú výmenu tovarov a služieb. Faktom je, že tu odpadá trh kapitálu a na minimum sa obmedzuje "trh práce". 

Ekonomická demokracia ruší súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ale práve dôrazom na zamestnaneckú samosprávu a kooperáciu zamestnaneckých samospráv medzi sebou a s verejnou samosprávou sa vyvaruje vytváraniu mocenských štruktúr byrokratického socializmu, nevytvára centrálne plánovací systém ekonomiky, ale nesnaží sa ani o monopolný vplyv ako korporácie a o silové a právne neprekonateľné vytváranie konkurencie globálneho "hráča". Model ekonomickej demokracie zapracúva dobré skúsenosti s regulovaním verejných investícií a trhu získané na nadštátnej úrovni povedzme krajín EU i vo verejnej správe (v municipálnom usporiadaní). Samozrejme, berie si skúsenosti z tých dobrých vzorov do roku 2014.

Model ekonomickej demokracie sa na rozdiel od “reálneho socializmu” i od kapitalizmu bude musieť zaobísť bez inštitútu námezdnej práce a to ho bude predovšetkým odlišovať od sovietskeho modelu resp. od nášho čs. modelu “reálneho socializmu”.A už vôbec od kapitalizmu 21.storočia. 

Napriek tomu by som odporúčal mnohé skúsenosti a prvky, ktoré sa v tej etape nášho socializmu osvedčili, preskúmať a skorigované zapracovať. Nejde iba o schopnosť bilancovať náklady tak, aby bolo možné prednostne rozvíjať určité spoločensky potrebné výroby a odbory (ako by sa to dnes zišlo pri potravinárstve v sebestačnosti a bezpečnosti potravín, ale i v zdravotníctve pri výrobe a distribúcii liekov či rozvíjaní zdravotníckych zariadení, atď.  Ak napríklad D.Schweickart nachádzal vzor zamestnaneckej samosprávy v družstevnom systéme španielskeho Mondragonu, my predsa máme vzory v agrokombinátoch, vyspelých družstevných hospodárstvach za ČSSR na konci osemdesiatych rokov 20.storočia, do ktorých v priebehu 20-25 rokov od 70.rokov prerástli pôvodne chudobné a na štátnu pomoc odkázané Jednotné roľnícke družstvá, v ktorých samospráva napriek zasahovaniu štátnych a straníckych orgánov dokázala prosperovať tak, že umožnila rozvíjať vidiecke sídla dovtedy nevídaným spôsobom, zabezpečovala vysoké investovanie cez spoločenskú spotrebu družstiev do sociálnych služieb, kultúrnych a športových potrieb i do vzdelávania a　zdravotnej starostlivosti, pričom v tých najefektívnejších investovanie pokračovalo smerom k　rozširovaniu výroby do priemyselnej oblasti i medzištátnej kooperácie (fenomén JZD Agrokombinát Slušovice, ale bolo tu i mnoho ďalších po roku 1990 zlikvidovaných agrokombinátov a združení poľnohospodárskych družstiev, ktoré už výrazne prekračovali len oblasť poľnohospodárskej produkcie, napríklad Agrokombinát Lehnice. Skôr to už bol celý družstevný sektor, ktorý prerastal v poslednej ekonomickej socialistickej reforme v 1988 do agropriemyselného komplexu po okresoch i krajoch celej ČSSR. A až nedávno bolo odhalené, že úspechy vzorového AK JZD SLUŠOVICE sa vlastne stali predlohou pre agropriemyselnú reformu čs.poľnohospodárstva, ktorá sa mala spustiť k 1.januáru 1990. 

Ak bolo potrebné politicky pri reštaurácii kapitalizmu celý tento vyspelý a samostatný agropriemyselný sektor zlikvidovať, pravdepodobnou príčinou boli obavy nových elít, ktoré sa dostali k moci po novembri 1989, že družstevný sektor by sa stal silnou a možno i víťaznou konkurenciou voči zahraničným investorom na vznikajúcom voľnom trhu aspoň v Československu a to nás oprávňuje venovať sa skúmaniu a na základe toho zdokonaľovaniu tohto typu samosprávneho podniku v ekonomickej demokracii u nás na vidieku v agrosektore, v potravinárskom priemyselnom sektore, ale i v agroturistike, v spotrebiteľských a komunálnych priemyselných i remeselných službách, a to bez toho, aby musela prebehnúť nejaká “násilná kolektivizácia”, ktorá nás bolí ako hriech z 50-tych rokov.

Dnešná tvorba kolektívneho vlastníctva skôr bude iniciatívou nemajetných zamestnancov, ktorých vlastníci "pošlú do chudoby" zrušením výroby či krachom firmy, alebo malých a drobných živnostníkov, ktorí pochopia, že kooperovaním a združovaním síl dokážu vytvoriť pre lokálnu potrebu a pre miestne až republikové trhy dostatočne stabilný okruh - moderne nazvané "klaster" schopný bez nutnosti konkurovať svetu hospodáriť s dobrými hospodárskymi výsledkami a poskytovať sebe i okoliu dostatočnú obživu.

Lebo toto "podhubie" bude potrebné aj pre prípad, že svetová finančná kríza prerastie v nejaký nečakaný kolaps trhov a globálnej ekonomiky, alebo nastanú poruchy spôsobené vojenskými konfliktmi či prírodnými katastrofami. Voči tomuto sa Slovensko musí postaviť a tvoriť si svoje zabezpečenie samo, žiadne "helikoptéry z Bruselu" ani humanitné konvoje nám nepomôžu ak nastanú globálne poruchy ekonomiky.

Ing.Peter Zajac-Vanka, 1955