piatok 22. júla 2016

JUHOSLOVANSKÝ SOCIALIZMUS – ÚSPECHY A PÁDY (1. časť)



V nasledovnom článku vám priblížime špecifický model juhoslovanského socializmu, ktorý sa diametrálne odlišoval od nášho modelu, ktorý sme mali v ČSSR. V článku uvádzame ciele a idály tohto modelu, artikulované tamojšími štátnymi predstaviteľmi i ekonomickými teoretikmi, zároveň však poukazujeme na problémy, ktoré sťažovali ich uvádzanie do života. Vychádzame z práce ekonómky Diane Flaherty, jej myšlienky pritom miestami dopĺňame o informácie z odtajnených dokumentov CIA, analyzujúcich juhoslovanskú ekonomiku, či reflexie Vladimira Unkovského-Koricu. Nechávame na čitateľovi, nech zhodnotí, do akej miery bol tento model stelesnením socialistických ideálov – či bol prejavom ustupovania kapitalizmu (ako často zaznieva z úst zástancov centrálneho plánovania), alebo či môže byť model zamestnaneckých samospráv inšpiráciou i v súčasnosti. 

Povojnová konsolidácia

Obdobie po 2. svetovej vojne bolo v znamení konsolidácie vojnou spustošenej krajiny s veľkými regionálnymi rozdielmi a chýbajúcou infraštruktúrou. 11 percent populácie počas vojny zomrelo, ďalších 25 prišlo o svoje domovy. Až 75 percent povojnovej populácie žilo na hranici chudoby, pričom záviselo od neefektívnych malých farmičiek. Konsolidácii napomohla pomoc zo strany OSN i intervencia novej vlády Josipa Broza Tita, ktorá časť disponibilnej pôdy znárodnila a prevzala do rúk štátnych podnikov a časť pôdy prerozdelila medzi chudobných roľníkov. Okrem celospoločenského vlastníctva teda stále existovalo aj súkromné vlastníctvo, ktoré však bolo obmedzené na 20-35 hektárov na osobu, pričom vyprodukované nadbytky súkromných fariem mali putovať do štátnych podnikov. Po vzore ZSSR sa znárodnili strategické nerastné zdroje, energetika, infraštruktúra, komunikácie a prostriedky zahraničného obchodu. Dohľad nad obnovením juhoslovanskej ekonomiky vykonávala Federálna plánovacia komisia. Do roku 1949 bola väčšina majetku vrátane poľnohospodárstva znárodnená, výnimku tvorili iba živnosti a menšie obchody.

Rozchod so ZSSR

V roku 1948 sa však cesty Juhoslávie a zvyšku socialistického tábora na čele so Stalinovým Sovietskym zväzom definitívne rozišli – Juhoslávia si to mohla dovoliť, nakoľko oslobodenie v 2. svetovej vojne si vybojovala sama, s minimálnym prispením Červenej armády.
Cesta, ktorú si zvolili, mala doma masovú podporu, priniesla však Juhoslávii množstvo komplikácií – krajiny východného bloku, ktoré mali ešte v roku 1948 50-percentný podiel na juhoslovanskom importe a exporte, sa čoskoro stiahli a vycúvali aj z existujúcich dohôd (o dva roky sa ich podiel na importe / exporte znížil prakticky na nulu, čo sa dá považovať za bojkot)1, problémy prehlbovali aj suchá v rokoch 1950-1952. Chýbajúci kapitál nahrádzala vláda pôžičkami zo zahraničia, čím ovplyvnila celý ďalší vývoj krajiny, ktorá sa až do svojho kolapsu potýkala so silným obchodným deficitom a vysokým zahraničným dlhom. Aj keď plán čo najrýchlejšej industrializácie a vyrovnania regionálnych rozdielov nevyšiel úplne, spustošenú krajinu sa podarilo dať dokopy – v rokoch 1950-1960 iba máloktorá krajna sveta prekonala Juhosláviu v náraste priemyselných výstupov (v absolútnych číslach i na obyvateľa).

Odklon od centrálneho plánovania

Po rozchode so zvyškom socialistického tábora sa začali čoraz hlasnejšie ozývať hlasy, požadujúce razantné odlíšenie od stalinistického modelu centrálne plánovanej ekonomiky. Autonómne hospodárske jednotky boli už vtedy prezentované ako cieľ. V roku 1950 bol uvedený model robotníckej participácie na riadení vlastných podnikov. Časť plánovania sa tak decentralizovala do rúk robotníckych rád, centrálne autority si však udržali kontrolu nad alokáciou investií a voľbou riaditeľov jednotlivých závodov. K radikálnym zmenám došlo aj v poľnohospodárstve – roľníci dostali možnosť vybrať si, či chcú byť naďalej súčasťou družstiev, alebo z nich vystúpia, roľníci navyše získali možnosť voľne predávať svoje prebytky na trhu. Medzi rétorikou o proklamovanými právami pracujúcich a skutočnosťou však bol čoraz väčší rozpor. Bohatšie a produktívnejšie regióny sa navyše sťažovali na redistribúciu svojich prebytkov v chudobnejších regiónoch, ktoré ostávali naďalej značne neefektívne pri zužitkovaní týchto investícií.

Celospoločenská diskusia

Nespokojnosť s plnením proklamovaných cieľov naštartovala štrukturálne zmeny hneď na začiatku 60. rokov. Domáca ekonomika sa mala viac otvoriť svetovým trhom, tarify a obmedzenia pre dovoz sa uvoľnili. Turistický sektor získal štedrú vládnu podporu2 a občanom bolo umožnené vycestovať do zahraničia za prácou. Vláda tým sledovala cieľ získať tvrdé zahraničné meny (od turistov i občanov pracujúcich v zahraničí) na vyrovnanie negatívnych platobných bilancií. Tieto zmeny však boli veľmi zle pripravené a ešte horšie uvádzané do života. Nespokojnosť so stagnáciou vyústila do serióznej celospoločenskej debaty: v roku 1962 sa začala séria diskusí za účasti politikov, najrenomovanejších domácich ekonómov a odborníkov s cieľom vykoreniť príčiny zlyhaní a zaviesť nové opatrenia.

Prvá vlna reforiem

Josip Broz Tito s Alexandrom Dubčekom.

Výsledkom diskusií boli rozsiahle reformy v roku 1963, kedy Ústava zadefinovala tzv. trhový socializmus. Reformy v roku 1965 tieto zmeny ešte ďalej rozvinuli. Ich nosnou myšlienkou bolo uvedenie trhu ako spravodlivého arbitra pri porovnávaní úspešnosti a efektivity podnikov. Dane zo ziskov sa znížili, čím sa nezanedbateľná časť investičných právomocí decentralizovala, keď sa presunula zo štátu na podniky. Vplyv vlády na určovanie cien, miezd a investícií sa oslabil, pričom i subvencie pre domáce výrobky boli zrušené – namiesto nich nastúpila konkurencia zahraničných výrobkov, ktorá mala donútiť výrobcov k inováciám a racionalizačným opatreniam. Zároveň sa však vo vnútri podnikov zvýšil vplyv „bielych golierov“ - manažérov a technických expertov, na úkor vplyvu „modrých golierov“ - robotníkov. Podniky získali väčšiu autonómiu v rozhodovacích procesoch, nadobudli nové kompetencie ako napr. nezávislosť v tvorbe cien, prijímaní investičných rozhodnutí a najímaní. Do 60. rokov štát určoval ceny na začiatku (pri nákupe surového materiálu) a na konci (predaj konečnému spotrebiteľovi) produkčného reťazca, ceny pri medzičlánkoch určovala ponuka a dopyt. Reformy však aj túto formu štátnej intervencie odstránili.

Neuspokojivé výsledky

Kým do roku 1965 juhoslovanská ekonomika relatívne prosperovala (s priemerným ročným nárastom HDP o vyše 8 percent v rokoch 1954-1965), reformy priniesli katastrofu: inflácia i nezamestnanosť v rokoch 1965-1970 prudko stúpali. Príčinou inflácie boli okrem iných dôvodov vyššie mzdy, ktoré nekopírovali nárast produktivity – väčšiu slobodu pri rozdeľovaní ziskov využívali samosprávne podniky na vyplácanie vyšších podielov. Tým sa však rezervy firiem stenčovali – miera spotreby sa zvýšila až štvornásobne oproti očakávaniam. Ďalším dôvodom inflácie bola obrovská miera investícií – očakávalo sa skôr, že reformy investičnú preexponovanosť centrálneho plánovania znížia. Stal sa však opak: investície podnikov boli reakciou na nové trhové a konkurenčné prostredie (zahraničná konkurencia) – počiatočné pretavovanie nových slobôd na vyplácanie podielov sa čoskoro premenilo na investičné nadšenie. Podniky menej kooperovali medzi sebou navzájom, viac sa spoliehali na seba, pričom sa snažili o minimalizáciu previazanosti na iné hospodárske subjekty – práve to bolo príčinou prehnaného investičného nadšenia a čerpania pôžičiek. Výsledkom narastajúcej nezamestnanosti bola migračná vlna (najmä do Nemecka a Rakúska), šťastím v nešťastí boli peniaze, ktoré zahraniční Juhoslovania posielali domov. Nezamestnanosť sa stala problémom predovšetkým v najchudobnejších regiónoch (12 percent v roku 1970, 18 percent v roku 1975)3. Aj bohatšie regióny mali svoje problémy, predovšetkým únik kvalifikovaných pracovných síl do západnej Európy. Pracujúci sa navyše zdráhali rozširovať zamestnanosť, akonáhle mali v rukách možnosť na prerozdeľovanie zisku – nechceli sa deliť o zisky s novými zamestnancami. Štát začal viac intervenovať, aby zmiernil najhoršie dôsledky reforiem. Zmrazili sa platy, opäť sa zaviedla kontrola cien, naďalej sa však podporovali investície. Ani trh, a napokon ani samosprávy tak neexistovali v čistej forme. Tito napokon aj pod vplyvom zvýšeného etnického napätie v Chorvátsku či autonómnom Kosove bol nútený experiment s trhovým socializmom ukončiť – písal sa rok 1974. 
(...pokračovanie čoskoro...)

1Bojkot zo strany ZSSR a ich spojencov sa skončil až o niekoľko rokov neskôr: v rokoch 1955-1956 získala Juhoslávia výhodné pôžičky od ZSSR, ČSR, NDR a PĽR, v roku 1964 už mala štatút pozorovateľa v RVHP a výdatne obchodovala predovšetkým so ZSSR. Juhoslávia patrila k zakladajúcim krajinám Hnutia nezúčastnených krajín, viac však obchodovala so ZSSR a Západom.

2Kým v roku 1961 navštívilo Juhosláviu milión turistov, v roku 1988 to už bolo 9 miliónov. Turistika podnietila rozvoj v mnohých sektoroch.

3Najvypuklejšie sa rozdiely prejavili v 80. rokoch – napr. kým Slovinsko malo v roku 1986 prakticky plnú zamestnanosť, v Kosove pripadal jeden nezamestnaný na dvoch zamestnaných. 

Tomáš Bóka

2 komentáre:

Unknown povedal(a)...

Skvely a inspirativny clanok...treba si kriticky nastudovat vsetky pozitiva aj negativa a zhodnotit v kontexte doby. Takisto zhodnotit ktore opatrenia boli dobre a preco a rpeco zlyhali tie co zlyhali...myslim, ze samospravny socializmus ma mnoho vyhod, ktorymi je dobre sa inspirovat

Anonymný povedal(a)...

Nedá sa všeobecne povedať, že centrálne plánovaná ekonomika bola zlá a samosprávny socializmus dobrý, alebo naopak. Každé obdobie si vyžaduje iné parametre, vyjadruje to napokon marxistický zákon súladu výrobných vzťahov s výrobnými silami.
V počiatočnom období tvorby socializmu, keď ešte nie je vytvorená sociálno-ekonomická štruktúra socializmu a teda spoločnosť ešte spolu nedržia prirodzené sociálne a ekonomické väzby, je vhodnejšia centrálne a direktívne plánovaná ekonomika. Aj s ohľadom na potrebu veľkej akumulácie zdrojov na prestavbu celej spoločnosti. Bez veľkej akumulácie sa nezaobišla tvorba ani jedného systému.
Preto samosprávny socializmus aj v Juhoslávii zažíval v prvom období problémy.
Akonáhle si systém utvorí stabilnú sociálnu, ekonomickú, politickú, kultúrnu štruktúru, efektívnejší sa javí demokratickejší model spoločnosti, teda aj samosprávny socializmus.
Z neúspechov či úspechov minulosti nemožno teda vyvodzovať, či sa hodí do súčasnosti. Súčasná doba má svoje potreby. A dnešnou potrebou je aj samosprávny socializmus.

Milan Antal