JUHOSLOVANSKÝ SOCIALIZMUS – ÚSPECHY A PÁDY (3. časť)

Návrat k trhu
 

Návrat k trhovému systému sa začal začiatkom 80. rokov s typickými dôsledkami ako nárast nerovnosti či inflácie. Najmä poľnohospodárstvo sa takmer v plnej miere vrátilo k súkromnému farmárčeniu – v roku 1984 vlastnili súkromníci až 83 percent obrábanej pôdy.1 Inflácia dosahovala závratných výšok. Zle hospodáriace firmy často prežívali iba vďaka odbúraným dlhom – občania či firmy, ktoré pobrali rôzne pôžičky, sa pod vplyvom akcelerujúcej inflácie často zbavili značnej časti dlžnej čiastky (úroky boli nastavené v čase podpisu zmlúv ako fixné, banky nerátali s rizikom budúcej inflácie). Firmy si často v snahe investovať požičiavali veľké sumy od bánk2, ktoré následne neboli schopné splácať. Často sa tiež snažili vyhnúť daňovým povinnostiam neuvádzaním plnej sumy zisku, navyše stúpal politický tlak na zníženie daňového zaťaženia a oslabenie prerozdeľovacej politiky. Životný štandard občanov klesol v rokoch 1982-1989 o závratných 40 percent (čím sa vrátil na hodnoty z polovice 60. rokov). V 80. rokoch navyše Juhoslávia prijala niekoľko pôžičiek od MMF, čím sa problém s dlhom iba prehlboval.

Dlhová špirála

V roku 1987 už Juhoslávia nebola schopná splácať svoj zahraničný dlh, o rok neskôr už bola na prvom mieste vo výške zahraničného dlhu per capita v Európe. V roku 1988 MMF prefinancovala svoje

E. Kardelj, jeden z architektov systému

pôžičky. Na jar 1989 už premiér Ante Marković podpisoval zmluvu o finančnej injekcii od USA – Američania podmienili úver zavádzaním liberálnych reforiem, privatizácie a úsporných opatrení či elimináciou spoločenského vlastníctva a samosprávnych podnikov.

Rozklad systému
 

V roku 1990 začala nová éra privatizácie. Prvky trhovej ekonomiky západného typu dostali zelenú a čoraz viac sa začleňovali do samosprávneho systému. Zamestnanecké samosprávy v istej podobe pretrvali, ale pretransformovali sa zo spoločensky vlastnených podnikov na zamestnanecké akciové spoločnosti, pričom však ostávali v rukách zamestnancov (akcie neboli obchodovateľné na burze). Reformy však zmenili zameranie podnikov, ktorých hlavným motívom mal byť od tejto chvíle zisk. Zároveň sa zrušila paternalistická funkcia štátu, ktorý dovtedy zachraňoval neefektívne podniky investíciami a subvenciami – v novom prostredí vyvstala pre zle hospodáriace podniky hrozba bankrotu. Zároveň sa takmer úplne odstránila kontrola cien (pri 85 percentách výrobkov).

Vojnové besnenie
 

Ďalší scenár je všeobecné známy. Separatistické tendencie Chorvátska a Slovinska, rastúce sociálne či etnické napätie a - predovšetkým - geopolitické záujmy imperialistických veľmocí napokon spôsobili bratovražednú vojnu, po ktorej nezostal kameň na kameni. Unkovski-Korica: „Záujmy medzinárodných finančných elít sa prelínali so záujmami lokálnych byrokracií (6 zväzových republík a autonómne oblasti Vojvodina a Kosovo, pozn. red.). Elity mali záujem na deštrukcii kozmopolitného, relatívne silného a (akokoľvek degenerovaného) ‚socialistického‘ štátu, nachádzajúceho sa na dôležitej geo-strategickej križovatke. A iba lokálne byrokracie mali možnosť tento cieľ dosiahnuť a zároveň iba takto sa mohli udržať pri moci. Ľudia boli vydesení. A búrka vypukla naplno….“

Unikátny experiment
 

Samosprávny socialistický experiment napriek početným chybám a zlyhaniam relatívne úspešne

Dobová propaganda

pretrval niekoľko desaťročí. Unkovski-Korica, profesor na Univerzite v Glasgowe, uvádza niekoľko ekonomických úspechov Juhoslávie, napr. zdvojnásobenie HDP per capita v období medzi rokmi 1960 a 1975, bezplatné zdravotníctvo či školstvo. Svojím životným štandardom sa podľa neho chvíľami približovala k vyspelým sociálnym štátom západnej Európy. Podľa profesora, špecializujúceho sa na dedičstvo komunistických režimov vo východnom bloku, bola juhoslovanská spoločnosť slobodnejšia ako vo východnom bloku a spravodlivejšia ako v západnom. Zároveň však juhoslovanskému modelu vytkol „degenerovaný a odcudzený“ byrokratický aparát, ktorý bol podľa neho odrezaný od životov bežných ľudí a svojimi nešikovnými zásahmi veľakrát spôsobil viac neplechy ako úžitku. Systému dokonca vzdal hold aj jeden zo symbolov nezmieriteľného ideologického rivala – CIA: „Do roku 1990 sa juhoslovanský model rozvinul do podoby unikátnej, vysoko decentralizovanej a spoločensky vlastnenej trhovej ekonomiky. Keď systém fungoval podľa predstáv, firmy riadené zamestnancami medzi sebou súťažili v rámci trhového systému, pričom svoje zisky recyklovali v prospech uspokojovania vlastných potrieb a platenia príspevkov, ktoré putovali do kolektívnych fondov spoločenskej spotreby“.

Moja Juhoslávia
 

Unkovski-Korica so smútkom spomína na likvidáciu vlasti, ktorá bola pre niekoľko generácií stelesnením nádeje: „Čo sa stalo v rokoch 1987 až 2002 sa už nikdy nesmie zopakovať. Brat sa obrátil na brata, pracujúci na pracujúceho, človek na človeka. Všetky úspechy, radosti, nádeje jednej celej generácie boli zrazu zničené a po odoznení vojnovej búrky prestali existovať. (…) Byrokracia, záujmy a prítomnosť krvilačných medzinárodných finančných elít zostali, aj keď v inej podobe. Juhoslávia zomrela dvakrát. Prvýkrát, keď sa pracujúci ľudia, obyvatelia Juhoslávie, nechali vmanévrovať do plánov národných aparátčikov a imperialistov a rozhodli sa štát rozbiť na začiatku 90. rokov. Druhá smrť prišla v roku 2002, kedy dal nadnárodný kapitál jednoznačne najavo lokálnym byrokratom, že už nikdy viac nebude tolerovať názov – Juhoslávia… To meno, ten národ, ktorý kedysi ponúkal také benefity, radosti a nádeje národom po celej Zemi, ktorý dosiahol také úspechy navzdory parazitickej byrokracii, tá krajina, ktorá bola mojím rodiskom i rodiskom celej mojej generácie… To meno, ten národ, ktorý bol tak neľútostne zničený vlastníkmi medzinárodného kapitálu, lokálnymi byrokratmi a nacionalistickými vojnovými štváčmi. (…) Toto bola moja Juhoslávia…“

1 Súkromné vlastníctvo sa počas celého tvania juhoslovanského samosprávneho experimentu najviac uplatňovalo vo sférach ako maloobchod, remeselníctvo, poľnohospodárstvo, služby, reštaurácie, turistika.

2 Bankovú sústavu tvorili v Juhoslávii Národná banka Juhoslávie, osem národných bánk na úrovni republík a autonómnych regiónov a napokon vyše 150 samosprávnych „komerčných“ bánk. „Komerčné“ banky boli oficiálne kontrolované svojími zakladateľmi – lokálnymi firmami či záujmovými komunitami. Tieto banky sa spájali do bankových asociácií (min. dve) s cieľom spoločného zdieľania ziskov i možných rizík. Všetky banky boli združené v Juhoslovanskej bankovej asociácii, ktorá mala iniciovať kooperáciu medzi bankami a dohody napr. v nastavení rovnakých úrokových sadzieb. Okrem toho fungovala aj Juhoslovanská banka pre medzinárodnú ekonomickú spoluprácu, ktorú založilo 300 najväčších domácich exportérov na podporu a poistenie zahraničného obchodu. Špecifické postavenie mali tzv. interné fondy – svojpomocné kooperatívne fondy, ktoré si zakladali OOUR pomocou vzájomných dohôd na rôzne vlastné investície. Nepodliehali regulácii a boli určené výhradne iba zamestnancom týchto OOUR. Národná banka bola zodpovedná za monetárnu politiku, v 70. rokoch však jej kompetencie vo vzťahu k regulovaniu komerčných bánk výrazne zoslabli. Menšie lokálne banky tak mohli takmer nerušene poskytovať veľké množstvo pôžičiek firmám, ktoré s takto získanými prostriedkami nehospodárili vždy rozumne.
 

Zdroje:
 

Diane Flaherty: Self-Management and Requirements for Social Property – Lessons from Yugoslavia. Dostupné online:
https://www.nodo50.org/cubasigloXXI/congreso/flaherty_15abr03.pdf
 

The Library of Congress Country studies; CIA World Factbook: Yugoslavia (former) Economy. 1990. Dostupné online:
http://www.theodora.com/wfbcurrent/yugoslavia_former/economy/index.html
 

Vladimir Unkovski-Korica: This Was My Yugoslavia. 2002. Dostupné online:
http://www.marxist.com/Europe-old/my_yugoslavia.html

Tomáš Bóka