streda 15. júna 2016

Globálne verzus lokálne....Globálne krízy a ich dopad na miestnu ekonomiku 1/4

Od roku 2007 definitívne, niektorí odborníci to spomínali už skôr vstúpila najväčšia ekonomika sveta USA do krízy. V období pred rokom 2007 čelní politickí predstavitelia USA a Veľkej Británie deklarovali obdobie prosperity spojené s pomerne  značným hospodárskym rastom.  Obdobie  poslednej dekády minulého storočia a začiatok storočia nového sa javili jak laikom, tak mnohým politikom, ale , čo je nutné podotknúť aj väčšine ekonomických odborníkom ako veľmi pokojné.

Vyjadrenia prezidenta USA, britského premiéra, exekutívnych predstaviteľoch zodpovedných za rezorty financií v týchto krajinách, však mali poslúžiť potrebám finančných elít (Farlow,2014). Ekonomický cyklus bol v danom období aspoň ,,naoko“ stabilný, spotreba obyvateľov krajín Západu stúpala, na burzách vládla dôvera, teda aspoň aktéri, ktorí sa v danom prostredí pohybovali sa tak tvárili.



Podľa Farlowa (2014) spotreba v krajinách ako USA, Veľká Británia, či iných krajín Západu išla na úkor zvyšovania dlhu týchto krajín, čím súčasne vzrástli pohľadávky iných krajín, najmä voči USA. Povedané laicky žiaden zázrak, aj napriek vyššie politicky uvedeným deklaráciám sa nekonal.  Spotreba obyvateľov krajín ako USA sa odzrkadlila na zadlžení a recipročne vzrástli prebytky krajín ako napríklad Číny. Podľa mňa sa jednalo o jasný politický hazard, veď napokon ako uvádza Farlow: ,, celé generácie amerických voličov takýto systém uznávali, ...to isté platilo pre banky, ....výnimku nepredstavovali ani americkí politici“ (Farlow,2014, s.33)

Za zaujímavé považujem uviesť číselné hodnoty pomeru kumulatívneho( domácnosti, vlády, finančný, aj výrobný sektor)  dlhu k HDP: ,, kde v USA išlo o 300 %, v Španielsku o 365%, vo Veľkej Británii 405%, Ešte ,,krajšie“ čísla môžeme vidieť na príklade Írska a Islandu , kde sa jednalo v prvom prípade o 700% a v druhom o 1200%“(McKinsey Global institute, 2010 cit. in. Farlow,2014).

Pre správanie sa najmä súkromného nevýrobného sektora bolo v danom období viac ako inokedy typické  odsúvanie rizika, poprípade jeho prenos na ďalšie subjekty. Veľmi podobné javy sme mohli spozorovať aj na správaní sa obyvateľstva, ktoré prenášalo v tomto období záväzky na nasledujúce generácie, čo bolo zákonite  neudržateľné. Keby som to mal spojiť s vyššie uvedeným do dlhu išli aj krajiny, aj obyvateľstvo, pričom stále hovorím najmä o krajinách, spadajúcich do označenia Západný svet.

Táto kríza bola mimo iného spojená s nafúknutím bubliny na trhu takzvaných subprime hypoték, teda v slovenčine by mohli dostať označenie podradné hypotéky. Finančné elity pokrstené nečinnosťou a do veľkej miery len prizeraním politických špičiek v  USA a Európe  chceli rozhýbať stagnujúcu ekonomiku svojich krajín práve cez výstavbu nových domov, čo automaticky viedlo k nárastu cien nehnuteľností, avšak nie len v USA a Európe, ale ceny nehnuteľnosti vzrástli aj v krajinách ako Čína, India, Rusko(Farlow,2014).

Nárast počtu takýchto podradných hypoték bol aj kvôli tlakom cez ,,spojnicu“ finančné elity- politici naozaj rapídny, žiaľ však v konečnom dôsledku sa tento hazard nevyplatil, obyvatelia často o svoje bývanie prišli a bublina na trhu s nehnuteľnosťami praskla. Všetky tieto javy majú zvláštnu podobu najmä v tom, že to, čo sa deje v globálnej ekonomike už dlhšie obdobie stráca svoju reálnosť. To úzko korešponduje aj s tým, že   nástup tejto krízy nesúvisí iba s trhom nehnuteľností ale má svoje širšie pozadie v deregulácií bankového sektora v podstate od 80.tych rokov minulého storočia a vo vytváraní pochybných finančných derivátov, ktoré navyše dostávali AAA+ ratingy od ratingových agentúr.

V období pred vypuknutím finančnej krízy sme mohli zaregistrovať ešte aj  ďalšie javy ako napríklad neúmerný nárast  bankového sektora najmä voči nefinančnému systému a čo môžem považovať za ešte horší jav, tak vytvorenie takzvane tieňového bankového sektora. Tento sektor bol rozhodne špecificky  najmä tým, že nepodliehal reguláciám, vytváral ďalšie špekulatívne nástroje ako napríklad swapy úverového zlyhania, a najmä prelieval čoraz viac finančných prostriedkov vlastníkom čoraz užšej vrstvy kapitálových aktív. Vo finančnom svete tak vznikali čoraz galaktickejšie finančné zoskupenia,   ktoré sa zvykli označovať ako rôzne formy bánk, aj napriek tomu, že sa na banky čoraz menej podobali.

Pre potrebu tejto práce nepotrebujem uvádzať názvy týchto zoskupení, ani citovať podrobnosti ohľadom finančných tokov, ktoré realizovali. Zjednodušene sa dá povedať, že za svoje chyby zaplatili veľmi málo a došlo buď k ich zlúčeniu, záchrane zo strany jednotlivých krajín, ktoré však iba zriedkavo bolo sprevádzané znárodnením aspoň značnejšej časti z bánk, alebo aj keď boli donútení odpísať značnú časť svojich aktív, či zbankrotovať, tak jednotlivci, ktorí stáli v úzkom vedení týchto zoskupení, si aj napriek chybám(ktoré zjavne urobili) vyplatili viac než slušné odmeny .

Táto finančná kríza sa kvôli prepojenosti a globálnosti súčasnej ekonomiky preliala od roku 2009 aj do Európy. Európska únia, teda konkrétnejšie eurozóna to pocítila, aj z interných dôvodov, najmä z nesprávneho nastavenia pravidiel v rámci nej, ktoré ničí konkurencieschopnosť väčšiny krajín eurozóny doteraz. Eurozóna má tak značné obmedzenia pri manévrovaní a pri snahách o ustátie akýchkoľvek turbulencií. Kríza v Európe sa prejavila najmä vysokým verejným dlhom niektorých členov eurozóny, hlavne Grécka, Portugalska, Írska, Španielska, či Cypru.  Ako uvádza Farlow (2014) dlhy týchto krajín boli vedené na účtoch nemeckých a francúzskych bánk, čo viedlo k neistote u politikov týchto krajín.

Následne boli v dôsledku z obáv z neschopnosti týchto štátov splácať svoje záväzky prijaté opatrenia ako Európsky nástroj finančnej stability alebo Európsky finančný mechanizmus. Vyššie spomenuté javy sú konkrétnymi úkazmi, jednotlivými a špecifickými, ktoré som vybral ako príklady zlyhaní vytiahnutých z krízy, ktorá začala v roku 2007 v USA a od roku 2009 sa definitívne pretavila aj do Európy. Opatrenia realizované nadnárodnými finančnými organizáciami v čase od tohto obdobia doteraz zjavne nezabrali, veď napokon javy ako záporné úrokové sadzby centrálnych bánk sú historicky bezprecedentné. Súhrnne povedané, prišlo aj na takéto atypické pokusy, ktoré zatiaľ nenaštartovali ekonomiky krajín eurozóny, ale aj napríklad najväčšiu ekonomiku sveta USA.

....pokračovanie v ďalšom článku

Autor: Dušan Deák

Žiadne komentáre: