nedeľa 28. februára 2016

ZAMESTNANECKÉ SAMOSPRÁVY –LIEK PRE DLHODOBO NEZAMESTNANÝCH NA SLOVENSKU

Veľkou témou a dokonca predvolebnou na Slovensku je, že sa nedarí znižovať nezamestnanosť v skupine DLHODOBO NEZAMESTNANÝCH OBČANOV SLOVENSKA a že tých 10 percent evidovaných nezamestnaných v januári 2016 - to už sú prakticky "len" tí, ktorí síce sú podľa veku v kategórii človeka v aktívnom pracovnom veku, ale v skutočnosti sú to ľudia "nezamestnateľní" z hľadiska dnešných „kritérií trhu práce".

Stále ide o vyše 300 000 ľudí (slovom: tristotisíc OBČANOV SR!) a ich "tragédiou" je, že "nepasujú do kritérií potrieb trhu práce" - teda nie sú ani "absolventi technických škôl,", ba vôbec žiadnymi čerstvými absolventmi nie sú, že sú to ľudia často viac ako 6 mesiacov, ale často i viac ako 12 až 24 až 36 mesiacov bez príležitosti zamestnať sa a získať mzdu, že sú to často ľudia vysokokvalifikovaní a skúsení, ale neovládajúci "na trhu" základné zručnosti IT či jazykov (hlavne tá angličtina dokonca i u nemeckých a talianskych firiem), že sú to ľudia vo veku nad 50 rokov a ak "náhodou" dokonca vo veku 60 rokov, tí už musia "zabudnúť" na trvalý pracovný pomer na Slovensku vôbec.
Plus ako „bonus“ k tomu vychádza, že sa nachádzajú tak roztrúsení po celom území Slovenska a najmä na juhu severovýchode a východe Slovenska, že sa štátu ba už ani obciam „neoplatí“ k tomu vytvárať nejaké špeciálne opatrenia či formovať nejakú politiku zamestnávania týchto tristotisíc občanov Slovenska.

Ako som písal v knihe "Coopindustria - podnik fungujúci na princípe zamestnaneckej samosprávy":
(str.18)
"Dlhodobo nezamestnaných  (viac ako rok),  je v tejto štatistike väčšina. Obyvateľstvo SR je vzdelané, minimálne s ukončeným základným školským vzdelaním, inak prevažne stredoškolské a úrady práce už niekoľko rokov rovnako evidujú vysokoškolsky vzdelaných absolventov škôl, ako aj ľudí po päťdesiatke s bohatými praktickými skúsenosťami a s vysokoškolským i stredoškolským vzdelaním...
No ale to je takmer humanitárna katastrofa, pričom si ju zapríčiňujeme sami, pretože sa spoliehame na “globálny trh” a zahraničné finančné skupiny."

A na tomto fakte môžeme postaviť účinnosť a uskutočniteľnosť tvorby systému zamestnaneckých samospráv na Slovensku už v roku 2016.

Pretože nie je pravdou, ako hovorí predstaviteľ vlády SR vo svojej predvolebnej kampani, že "zostali mnohí tí, čo už robiť nechcú..." Nie je pravdou to, čo hovorí pravica i politický stred pred voľbami, že pracovných príležitostí  vytvárajú podnikatelia – zahraniční investori dosť, len už nie je ochota dať sa zamestnať a že chýbajú kvalifikovaní a ochotní pracovníci.

Pravdou je, že z výberových konaní na tieto pracovné príležitosti  sú už vopred vylučovaní práve tí dlhodobo nezamestnaní, ktorým aj v prípade, že sa prihlásia, príde rýchla  odpoveď, že „ich profil nevyhovuje kritériám a požiadavkám na dané pracovné miesto“.

Pretože kto by dnes hľadal zamestnanca, ktorého treba

po a) doviezť na pracovisko zďaleka (ale i to sa dá riešiť);

po b) ubytovať ho či dokonca zabezpečiť mu nejaký sociálny program po skončení pracovnej zmeny ( no na to „zabudnúť“! - to sú externé náklady ktoré dnes firmy ani nedokážu v účtovníctve obhájiť, nie že by chceli.);

po c) po prijatí pracovníka rekvalifikovať ho priamo na pracovisku ( agentúry sa zaoberajú vyberaním „hotových“ kvalifikovaných a zaučených) – a ak sa to deje, je to povrchné a na úkor iného ochotného pracovníka firmy;

po d) venovať pracovníkovi zvýšenú pozornosť pri zapracovaní resp. kontrolovať ho v priebehu pracovného procesu a dohliadať na zvyšovanie jeho kvalifikáciu zaúčaním a vzdelávaním;

Toto všetko však pracovné kolektívy v zamestnaneckých samosprávach vykonávajú prirodzene vzhľadom na kolektívne úsilie a na fakt, že pracovník sa stáva zároveň plnoprávnym kolektívnym vlastníkom svojho pracoviska.

No, aby to neznelo tak idealisticky pri čítaní, bolo zaužívaným personálnym pravidlom, že prijatý človek prešiel pri nástupe na svoje pracovisko „kolečkom“ stáží na pracoviskách súvisiacich s jeho pracovným výkonom či pracoviskom, prešiel zaškolovacím procesom v danej technológii či oblasti hospodárskej činnosti, ba ak nebol, zúčastnil sa rekvalifikácie priamo v podniku alebo za firemné prostriedky u vzdelávacích či školiacich subjektov, ktoré tú kvalifikáciu zabezpečujú hromadne. Napríklad pri získavaní „D“ vodičského preukazu, či elektro atď  inej kvalifikácií. Celý rozsah závisel od nárokov na pracovnú pozíciu a pracovný výkon prijatého. Dnes, v čase rýchleho nástupu Agentúr dočasného zamestnávania a dominancie personálnych agentúr, to už dlho „nehrozí“.

V prípade uplatnenia systému tvorby zamestnaneckých samospráv po celom území Slovenska, či už vytvoreného z centra opatrením vlády, alebo vytvoreného po regiónoch na úrovni vyšších územných celkov či dokonca až od úrovne obce,
zamestnajú sa všetci dlhodobo nezamestnaní ak sa pristúpi k celoslovenskému projektu riadenému povedzme centrálne a v oblastiach, ktoré majú na Slovensku tradíciu – teda v potravinárstve, remeslách komunálnych služieb, stavebníctve, drobnej výrobe, poľnohospodárstve a v službách cestovného ruchu.

Že zbytočne politici podceňujú tvorivosť a ochotu regionálnych miestnych samospráv vrhnúť sa týmto smerom, o tom svedčia fakty, že cez Eurofondy sa dokázalo dostatočne „zásobiť“ obce a regióny projektami a uskutočniť projekty, len „dlhodobo nezamestnaným“ akoby nik nechcel veriť. Všetko je otázkou určenia smeru toku štátnych a verejných financií, ktoré ak dokážu „dotovať“ zahraničných investorov pri tvorbe pracovných miest, mali by skutočne naše spoločné financie zo štátneho rozpočtu i verejných rozpočtov VÚC či daných obcí nasmerovať do tvorby zamestnaneckých samospráv v tých horemenovaných oblastiach.
Pretože:
( a tu znova citujem tie body z knihy Coopindustria-str.23-29) a slová komentujem inak:

1.Zahraničný investor nie je potrebný, ak sa v dvojúlohe vlastníka ... a zamestnanca ocitajú tí istí ľudia, ochotní zabezpečiť si predovšetkým  vlastnú prácu a živobytie;

Neverte vopred vysloveným predsudkom (dokonca aj premiér sa tak vyjadril), že dlhodobo nezamestnaní „nechcú pracovať“ – lebo príčinou je, že nechcú pracovať za tak mizerné mzdy pod vedením cudzích ľudí, ktorí ich budú buzerovať a prikazovať im...a budú musieť robiť to, čo NEVEDIA...bez zaučenia a perspektívy (dnešní „dočasne zamestnanci“ z Agentúr...) – problémom je, že aj títo ľudia sa chcú „socializovať“, teda spoznať ostatných na pracovisku, vychádzať s nimi, nielen „odmakať si zmenu a padať...“ ako sa to dnes prevažne deje.
Ak sa títo ľudia skutočne presvedčia, že sú spoluvlastníkmi, že robia pre seba a „na seba“ a že spoločnosť im pomohla, zmení sa ich postoj a zvýši sa ich motivácia, aj keď to dovtedy boli „sociálne neprispôsobiví občania“ .

2. Každý zainteresovaný, teda nielen zamestnanci, ale aj ich rodiny a známi, sa zrazu stali propagátormi a “marketingovou podporou i podporou predaja” podniku, takýto ohlas ani nepotreboval náklady na „PR“  či kúpu  mediálneho priestoru.
Stále potrebujeme oznamovať, že tieto zamestnanecké samosprávy v oblastiach, ktoré majú na Slovensku tradíciu – teda v potravinárstve, remeslách komunálnych služieb, v stavebníctve, drobnej výrobe, poľnohospodárstve a v službách cestovného ruchu, nemusia mať „dokonalý marketing a stratégiu preniknutia na globálne trhy“ a bude stačiť, aby dokázali zásobiť svojou produkciou a službami obec, mesto, region, bodaj by celú republiku. Ich trhmi budú iné trhy ako hypermarkety a zahraničná expanzia či „otvorený trh“ – budú to domácnosti, maximálne obce, kraj.

3. Prvoradá je zákaznícka orientácia,  ktorá prináša obrat i zisky celému kolektívu.
Pretože to je hospodárska činnosť, dôležité bude nielen zamestnať a byť spoluvlastníkom, ale aj vedieť, komu sa výrobky a služby zídu a čo si za ne pýtať. A kde inde sa to lepšie kolektív vlastníkov dozvie, ako tam kde pôsobí – v obci, v meste, kraji, na Slovensku. To však znamená, že tieto zamestnanecké samosprávy sa naučia a budú podnikateľskými subjektami a dokonca nie sú žiadne zábrany, aby spolupracovali so súkromným podnikateľským sektorom v dodávkach, aby namiesto konkurencie používali vzťahy kooperácie a spoločného prieniku k veľkým odberateľom i na Slovensku. Ešte to ale nik neskúsil...

4. „Pridaná hodnota“ v podnikovom reťazci, nielen kvalita (to sú citácie zo súvislostí v knihe ), ktorá skutočne prekonáva ISO-normy kvality
Najmä v oblasti turistického priemyslu sa dnes cení viac ručná a originálna výroba a osobné poskytovanie služieb než chladné „dodržanie“ parametrov u platiacich zákazníkov, ale i všade inde sa vyššie cení osobné poskytnutie takej kvality ako ju definuje zákazník – a to sa „naučia“ zamestnanecké samosprávy rovnako rýchlo, ako sa farmári učia poskytovať „agroturistiku“ a výstupy z produkcie podľa požiadaviek nákupárov potravinárskych fabrík. Nebojím sa o kvalitu, ak bude osobný záujem a osobná motivácia vlastníka a zamestnanca v jednej osobe poskytnúť platiacemu zákazníkovi to čo požaduje. Takzvané „učňovské pečivo“ a „učňovské výrobky“ sú síce legendou z minulosti, ale znamenali, že zákazníci ich považovali za „prémiové výrobky“ a možno hádať prečo...

5. Práca sa stala cťou a zamestnanie „občianskou záležitosťou“, takže všetci cítili príslušnosť ku „klubu ..“- teda ku svojmu pracovisku a boli oddaní práci.
Ak niekto získa prácu a ponúknu mu okrem pracovnej zmluvy aj členstvo v kolektíve družstva a stane sa rovnoprávnym kolektívnym vlastníkom, dajte si to prosím vyložiť u psychológa, aké procesy a zázraky sa odohrajú. A toto ponúka systém tvorby zamestnaneckých samospráv na Slovensku – vráti ľuďom dôstojnosť a vráti ľuďom sebavedomie vyplývajúce zo schopnosti nielen pracovať, ale aj tvoriť, byť požadovaný a byť niekde platným členom kolektívu. Toto sa kúpiť nedá ani na internete...

A nám ide o to, aby sme vrátili zamestnaneckú samosprávu všade tam, kde zlyháva globálny podnikateľ na Slovensku, kde si finančné korporácie a slovenský podnikateľský živel už nevedia pomôcť s výrobou, ktorá sa im zdá a je pre nich neefektívna, ale ktoré sú ale pre ekonomiku štátu a spoločenstvo ľudí nevyhnutné, aby podniky na báze ekonomickej demokracie a teda zamestnaneckej samosprávy prevzali na seba spoločensky nevyhnutnú produkciu, aby sa stali zamestnávateľmi, ktorí nebudú vidieť v ľuďoch iba „surovinu na vyťaženie lacnej práce“ a aby ľudia viac neboli iba „ľudské zdroje“ v investičných zámeroch globálnych korporácií, aby boli aj vlastníkmi.

 píše Ing.Peter Zajac-Vanka, 28.februára 2016





1 komentár:

kantor povedal(a)...

...a pritom viem, ktorá politická strana už študuje zamestnanecké samosprávy a jej kandidáti na vstup do NR SR sa k zamestnaneckým samosprávam vyjadrujú pozitívne - je to Vzdor-Strana práce a čiastočne i KSS. Nie, SmerSD to nerobí...